späť na menu

Martin Pollák

Čaro piatkových nákupov

 

Počas takýchto dní sa cítim unavená.

Alena hovorila, že je to tým ustavičným sedením. Vraj človek musí raz za hodinku vstať od pokladne a ponaťahovať si kĺby. Skúsila to iba počas jednej zmeny, ale Viki jej vysvetlil, že nemôže mať neustále pauzy. Rad zákazníkov sa nebezpečne natiahne, ľudia šomrú, predbiehajú sa a to nie je dobre. Viki je podľa mňa príliš úzkostlivý vedúci. Nemám rada, keď sú ľudia pri nákupe mrzutí. Ale on to doslova neznáša. Zhoršuje to jeho astmu. Dlhé rady pri pokladniach a hádky medzi zákazníkmi.

Ako teraz, keď tá pani s fialovým prelivom poukladala nákup na pás a odbehla ešte
k regálu s drogériou. Sivovlasý dedo, ktorý je na rade za ňou, zovrel pery a zachmúrene ju sleduje. Obracia pohľad ku mne, akoby chcel povedať: „Vidíte? To je neskutočné, baba zabudne lak na vlasy a ja tu musím čakať! Škandál!“ Neviem, ako mám na to reagovať, iba povytiahnem obočie v akejsi bezmocnej grimase a sklopím zrak.

Bezpečne viem, že dôjde ku konfliktu medzi Fialovou a Sivovlasým. On nevyzerá ako niekto, kto by mlčal, keď sa mu deje domnelá, alebo skutočná krivda. Vidím, aké veci vyložil na pás. Fľaškové pivo v retro edícii, sardinky v oleji, rožky a Maxi Sudoku. Chystá sa na svoje piatkové popoludnie, chce sa uvelebiť v starom zapáchajúcom kresle, máčať si rohlík v oleji
s rybami, popíjať horké bublinky a riešiť číselný hlavolam. Čokoľvek, čo by mu bránilo v jeho pláne, zadupe do zeme. Ak si však vyšliapne na Fialovú, mohol by si poraniť chodidlo.

Pani sa zadýchane vráti so zvláčňujúcim krémom Dove, ospravedlňujúco na mňa fľochne a v rovnakej chvíli Sivý Vlas vyštekne: „Čakáme tu viacerí, viete?“

Jej obočie, starostlivo nakreslené tenkou linkou, vystrelí nahor. „Starajte sa o seba!,“ povie. Vojna bola vyhlásená.

„Sa neviete dočkať piva?“

„Krém na sprostosť nevymysleli!“

„Vy by ste sa v ňom musel kúpať!“

Zákazníci okolo šesťdesiatky vedia, ako toho druhého vytočiť. Sú tvoriví. Prešli už bojiskami manželstiev a pracovísk. Veteráni nespočetných konfliktov.

Urážlivé poznámky lietajú povetrím. Hľadajú každú slabinu v obrane nepriateľa. Bez milosti. Sedím za pokladňou a viem, že z tohto zákopu netreba vyliezať, ak človek nechce tiež niečo utŕžiť. Iba čakám, kedy sa usadí prach. Viki na mňa spýtavo a vystrašene hľadí od regálu so slanými výrobkami. „O nič nejde,“ vravím mu očami. Teším sa, až Fialová a Sivovlasý skončia, pretože za starým pánom čaká v rade Valmont.

Niečo vám o Valmontovi poviem. Nie je to jeho práve meno. Jemne zvlnená ofina mu padá do oroseného čela a mne by sa páčilo, keby sa tak volal. Bol by to francúzsky aristokrat a spôsobne by ma vyzval do tanca. Uprostred krabíc s mliekom a jedál do mikrovlnky by ma nežne držal okolo pása a hlbokým hlasom by sa predstavil: „Ž sui Vólmón.“ Ako sa poznám, hlúpo by som odvetila: „Ž viem.“ Ale on by ten trapas zámerne prehliadol. Pokúsil by sa mi pobozkať ruku. Môj ukazovák, jemne opretý o jeho hrudník, by ho zastavil v galantnom geste. Najprv by som sa načiahla po fľaštičku s dezinfekciou na ruky. Pracujem s peniazmi, tie sú semenišťom baktérií.

Každý piatok, s omamne horkosladkou pravidelnosťou, sa Valmont objavuje v našej predajni. Vždy vyloží z košíka zopár vecí, venuje jednej z nás chlapčensky roztomilý úsmev, zaplatí kartou a svižne odkráča do sídliskovej noci.

Alena s ním donedávna otvorene flirtovala. „Vidím, že bude fajn piatkový večer!“ povedala, keď kupoval Fernet. „Niečo sladké na zúbok?“ podpichla, keď videla v jeho košíku med. Na jej hru však nereagoval tak, ako si predstavovala. Ledva badateľný úsmev na jeho tvári pokladala takmer za urážku. Dosť ju to vytáčalo. „On je teplý!“ rozhodla sa.

Ja, naproti tomu, som s kučeravým Valmontom neprehovorila ani slovo. Aj výraz, ktorým oplácam jeho úsmevy, je prísne neutrálny. Som ako veľkonočný zajac v čižme a on je dieťa ktoré si snáď na mne pochutná. Nesmie postrehnúť, že som iba krehká čokoládová škrupinka. Až keď zistím o ňom všetko dôležité.

„Priložím iba kartu,“ hovorí mi Fialová. Salvy jej sporu so starým pánom už dozneli, prišiel čas zaplatiť nákup. Usmejem sa a ukážem jej na terminál. Je to osviežujúco rýchle, prístroj iba pípne a sekundu na to zakašle pokladňa a vyplazí účtenku. Dva stroje sa práve akosi dohovorili, dôverne si zašepkali. Majú to jednoduchšie ako ľudia. Pani s fialovým prelivom hrdo odkráča s nákupnou taškou. Tak ešte sivovlasý pán. Premiestnim položky jeho nákupu ponad skener. Jednotlivé cinknutia sú zvukové potvrdenia riadkov zoznamu pre nudný večer.

Počkal, kým sa za jeho súperkou zavreli sklenené dvere. „Je to normálne?,“ pýta sa ma.

Usmejem sa. „Dvanásť šesťdesiat,“ odvetím. Podáva mi z ošúchanej peňaženky bankovku a starostlivo v nej hľadá mince. Mám čas šibnúť pohľadom na Valmonta. Dnes má na sebe modré športové sako a je zľahka opálený.

Sivý Vlas mi nasypal peniaze do nastavenej dlane. „Dovidenia,“ lúči sa.

Neviem sa dočkať, až uvidím, čo dnes Valmont vyložil z košíka. Srdce mi búcha, kútikom oka vidím na páse jeho chaoticky a tvorivo poukladaný tovar! Obrátim sa k nemu, nech sa len tak pôvabne usmeje. A teraz k nákupu, vibrujúcemu festivalu potravín a drogérie.

Kolumbijská káva. Samozrejme. Marinovaný balkánsky syr. Prúžky šunky, ktorej názov vyzerá tak hnusne nemecky. Hm, a čo je toto? Tento dressing doteraz nepoužil. Je to všetko tak záhadné a on vonia korením. Som presvedčená, že strávi osamelý a tvorivý večer kdesi vo svojom priestrannom byte. Je tam veľa svetiel a omamná hudba napĺňa ovzdušie.

Vyťahuje kartu, neprehovorí. Dorozumieme sa očami. Aj terminál a pokladňa vydajú viac zvuku ako my dvaja. Usmejeme sa na seba, na chvíľu zaváha, akoby chcel niečo povedať a odíde. O revoár, monamúr.

Vo výhľade na jeho zadok v obopnutých nohaviciach mi bráni stojan so žuvačkami. Sú
v porovnaní s ním tak vulgárne farebné a obyčajné. Nikdy ich nekupuje, z času na čas si zaplatí švajčiarske mentolové cukríky.

Spomínam si, čo nakúpil, keď bol u nás prvýkrát: sicílske pesto (ani som netušila, že niečo také predávame), avokádo, trstinový cukor, hranolky do rúry a kozie mlieko. Pochopila som, že žije sám - žiaden detský sortiment, ani ženská drogéria - a na úrovni! Od toho prvého nákupu si získal moju plnú pozornosť.

Veci, ktoré kupoval, ma nikdy neprestali fascinovať. Všetky tie čierne olivy, plnené lososom, deluxe kačacie paštéty, údené makrely, camembert, pistáciové pasty, pražené mandle, zimné plesnivé salámy a bourbonové dezerty. Každý nákup ohuroval svojou jedinečnosťou, bol ako výhľad na ligotavé vianočné trhy vo Viedni.

Často som snívala, že ochutnávame tie úžasné potraviny spolu. Občas som nakúpila presne to isté, čo on, a snažila sa odhadnúť recept, ktorý z tých surovín dokáže vyčariť.

Z prvého pokusu som mala obavy. Ustricová omáčka, šampiňóny, rukolové listy a chladené morčacie prsia. Rozložila som všetko na pulte svojej drobnej kuchynskej linky a cítila tlak zodpovednosti. Keď som krájala mäso, tvorila som nožom úzke prúžky, predstavovala som si, že aj Valmont to takto robí. Hodila som ich na rozpálený olej spolu s hubami, pohadzovala panvicou ako v telke a spievala si “Vajáž vajáž”. Opečené prsia a šampióny som vyklopila do misy s rukolou, pokvapkala ustricovou omáčkou a premiešala. Ovládla ma vášnivá inšpirácia. Akoby stál pri varení za mnou a vľúdne ma usmerňoval.

Misu hotového šalátu som si položila na kolená priamo tam, v mojej obývačkokuchynke. Naberala som si sústa na jazyk, omámená ľahučko slanou, orieškovo-hubovou chuťou. Každý dotyk mojich pier s jedlom bol ako bozk. Hlavičky šampiónov nežne vŕzgali pod mojimi zubami a ja som zažívala najromantickejší večer vo svojom živote.

Nie vždy to vyšlo takto ideálne. Napríklad žuť údeného lososa s dijonskou horčicou
a zachovať si náladu bolo ťažké. Chuť zmesi vylepšovala iba predstava, ako ma Valmont kŕmi rafinovanými jednohubkami a šepká mi do ucha bláznivé klamstvá...

 

„Svetlanka však?“

Vrátil sa! Ako to, že sa vrátil? Je možné, že dve slová znemožnia človeku dýchať? V mojom prípade zrejme áno, je to zaujímavé postihnutie. Valmont by o ňom nemusel doposiaľ nič počuť, a mohol by ho teda pokladať za prejav arogantného kravského myslenia. Musím aspoň zodvihnúť hlavu!

„Nikdy si ma nevšimneš,“ pokračuje vyčítavo.

Prevádzka predajne zastala. Pozerám sa do kakaovo-hnedých očí, ale vidím Alenu, ako pri vedľajšej pokladni neovládla pád svojej sánky. Viki ztuhol vo vykrútenej polohe na rebríku pri regále s bio-pochutinami.

„Už ma nebaví nakupovať tu všetky tie chobotiny!“ Kučeravý muž pri mojej pokladni sa rozohnil. „Predražené debiliny! Polovicu z nich aj tak vyhodím!“

Alena má viac duchaprítomnosti ako ja. „Prečo nakupujete tie veci?“ pýta sa.

„Kvôli nej!“ Hovorí Valmont a ukazuje prstom na mňa. „Aby si ma všimla!“

„Mne sa zdá, že všimla,“ hovorí Alena. „Až veľmi.“ To nemusela dodať. Pomohlo mi to ale konečne žmurknúť a prestať zízať. Schopnosť reči sa vráti asi trocha neskôr.

„Som Mišo,“ hovorí mi Valmont. „A mohla by si ísť so mnou do kina alebo tak.“ Vyťahuje mobil. A dodáva zmierlivejšie: „Dáš mi svoje číslo? Kým ma neprejde šok z toho, čo práve robím…“

Moje pery vykúzlia slovo. On ho nikdy nepochopí, iba tak sa objavilo: „Oui.“