späť na menu

Martin Pollák

Chuť Ríše

 

Cisár, so znechutenou grimasou, tresol tanierom o zem. Zvyšky rýb a červenej omáčky sa rozprskli po zemi. To nebolo dobré znamenie. Sloch, schúlený vo výklenku napravo od panovníka, po mne zdanlivo ľahostajne šibol pohľadom. Jeho nehybnosť by pomýlila každého, kto ho nevidel pri výkone služby. Sloch bol kat. Oslnivý začal päsťou búchať po doske stola a kričal na celú Sálu:

„Popraviť! Všetkých vás dám popraviť! Vládneme galaxii a opovážite sa mi servírovať tieto výlučky zvierat z Hordanu?“

To bola, prirodzene, najhoršia zo všetkých urážok, akú mohol cisár vysloviť. Hordan patrila medzi málo preskúmané planéty. Bola však najmä modrá a zelená, to boli nečisté farby. Členovia dvora obrátili zrak priamo na mňa. Dôstojnosť môjho úradu mi nedovolila prejaviť znepokojenie, alebo, nebodaj, nesúhlas.

„Mitan!“ oslovil ma panovník priamo. „Ako chceš ospravedlniť chuť tejto gebuziny?“

Kútikom oka som zahliadol, ako Slochovi poklesli ramená v uvoľnenej póze. Keď Oslnivý prirovnal moje opekané sumty k exkrementom, ocitol som sa vlastnej smrti nepríjemne blízko. Rýchlej smrti. A veľmi osobnej. Ak by cisár pokynul prstom, zomrel by som medzi dvoma nádychmi, roztrhnutý napoly. Výraz „gebuzina“ bol o poznanie miernejší a znamenal, že namiesto mňa zomrie iba niektorí z mojich pomocníkov. Cítil som bezpečnejšiu pôdu pod nohami, keď som odpovedal:

„Čo urazilo vašu chuť, Blahorodie? Rád potrestám nehodného kuchára, ak nedodržal receptúru.“

Imperátor zamračene sledoval moju tvár, ale nevyzeral, že má na mňa zlosť. Skôr sa zdalo, akoby bol pobavený. Pokračoval už ako odborník na jedlo, za akého sa rád považoval:

„Pokrm je kyslastý a všetku ušľachilosť mäsa to znásilňuje.“ Poobzeral sa po svojich poddaných, hľadal v ich výrazoch uznanie a – prirodzene – aj ho nachádzal.

„Dovolím si nesúhlasiť, pane,“ vyhŕkol som. Čas v sieni sa zastavil. Cisárov pohľad zkamenel. Premklo ma mrazivé poznanie, že za túto neopatrnú poznámku zaplatím vysokú cenu.

„Všetci vypadnite,“ povedal takmer šepky. Jeho hlas sa napriek tomu rozliehal doďaleka. „Prehovorím s Hlavným kuchárom o jeho nehodnom recepte súkromne.“ Všetci naokolo sa rozpŕchli ako šváby, na ktoré zasvietilo slnko. Samozrejme, Hlavnému katovi výzva na odchod nepatrila. Sloch, verný svojmu pánovi, však akýmsi zmyslom vycítil, že jeho služby zatiaľ nebudú potrebné, a zavrel oči.

Zostal som s cisárom takmer celkom sám. Ležal na svojom luxusnom kameni z planéty Va, obrovitánske brucho prevalené do strany, tlamu ešte vždy zamastenú od chrumkavej kože súmt. Spôsobne si ju utrel chápadlom a prebehol očami po zvyškoch rýb na zemi.

„Mäso je kyslé a ty to vieš najlepšie!“ tvrdil zanovito. „Čo ti vlastne dáva právo obhajovať tú nedôstojnú chuť?“

Vedel som, že obdivuje moju odbornosť. Chcel počuť výklad, ktorý bude môcť neskôr opakovať pred pochlebovačmi. Niekde hlboko vedel, že je z rodu pažravcov, ktorí nerozoznajú jemné odtiene mäsových príchutí. Naproti tomu, moji predkovia boli pre všetkých urodzených žrútov kľúčom k vyššej gurmánskej úrovni. Upokojil som sa.

„Pane. Rybacie mäso, údené za studena na Jumenských pilinách, sa všeobecne považuje za exkluzívnu delikatesu.“

Svojou poznámkou som nenápadne pripomenul, že som jedným z posledných kuchárov z Jumenu. To ak by si Oslnivý ešte v záhyboch vedomia pestoval myšlienku na moju popravu.

„Vy Jumeni a váš zmysel pre chuť!“ zasmial sa. „Mne je, prirodzene, táto znalosť prístupná. Nemyslíš si však, že niekomu ušla ruka s korením?“ dodal.

Jeho hru som pochopil, ešte než dokončil vetu. Ponúkal mi príležitosť, ako môžme obaja vyjsť z tejto situácie bez straty tváre. Alebo, v mojom prípade, hlavy. Rozhodol som sa rýchlo. Považovať Slocha za spiaceho by mohol iba niekto s nedostatkom zdravého úsudku.

„Asib.“ odvetil som „Bol ku mne pridelený iba nedávno. Vo svojej nerozvážnej veľkorysosti som mu dovolil finálne dochucovanie pokrmu. Bolo to odo mňa nesmierne hlúpe.“ Chlapča menom Asib mi zbežne predstavili pred pár dňami. Krájač málo významných surovín. Nikto dôležitý.

Cisár spokojne prikývol. Ten pohyb mu pod tvárou zvrásnil kožu do podoby niekoľkých zlovestných úsmevov. Dopĺňali úškrn na jeho tvári, ktorý odhalil dva rady ostrých tesákov.

„Asib neprejavil dostatok talentu, aby mohol podávať jedlo urodzeným labužníkom.“ skonštatoval. Veta vyslovená Oslnivým sa stala okamžite pravdou a rozsudkom. Preto som mlčal. „Aké korenie to použil? Osviež mi pamäť, kuchár!“ Jeho zrak spočinul na mastných sumtách rozsypaných po zemi. Vzápätí sa pomaly presunul opäť na mňa.

Imperátorovu nemohru som okamžite dešifroval. Chcel, aby som zaplatil za svoju chybu. Cena sa mi zdala nízka. Ľahol som si na brucho k rybám a ochutnal ich lahodné mäso. „ Ach áno, bezamové listy z Hordanu!“ vykríkol som v hranom šoku. „Ten hlupák Asib!“ Bol som hrdý na svoju schopnosť improvizácie. Vlastne som naznačil, že cisár jasnozrivo odhadol príchuť nečistej planéty. Na tom, že nič podobné bezamovému koreniu neexistovalo, teraz nezáležalo.

Cisárova papuľa sa roztiahla do oslnivého úsmevu. „Všetci sem!“ zakričal. Slochove oči sa naširoko otvorili. Sála sa v momente naplnila členmi cisárskeho dvora, zdalo sa, akoby nikdy neopustili svoje miesta. Dôvtipne som zostal ležať pri panovníkových nohách a začal som vstávať, až keď bolo isté, že scénu nikto neprehliadol. Podobné detaily často na dvore rozhodujú o spoločenskom postupe. Urobil som skromný úkrok stranou, nech sa pozornosť sústredí na hlavnú postavu.

„Mitan, najlepší cisársky kuchár všetkých čias, zistil, že rybu niekto neokrôchane okorenil!“ kričal vladár. „My mu odpúšťame! Nedbalo prenechal dochucovanie neskúsenému pomocníkovi, na vine je však jeho oddanosť k božským pokrmom a láskavosť k podriadeným.“

Tu sa žiadalo, aby som privrel oči a skromne sklonil hlavu. Imperátora naše predstavenie bavilo. Už som sa cítil celkom bezpečne.

„Kto mi dokáže povedať, aký šmak rozoznali cisárov a kuchárov jazyk v opekaných sumtách?“ opýtal sa svojich poddaných.

Jeden po druhom, ako keby to mali dávno zocvičené, začali prichádzať k jedlu na dlážke. Poradie určila pevná hierarchia. Hlavný Podávač Jedla, ctihodný Bruz, ako prvý. Nedokázal si odpustiť krátky pohŕdavý úsmev, ktorý venoval iba mne. Obradne pokľakol a nabral medzi klepietka kúsok ryby. Krátko privoňal a vložil si sústo do tlamy. Potom pokrútil hlavou, akoby vravel: „Nie som hoden uhádnuť, aký jemný záhyb chuti urazil Najoslnivejšieho z labužníkov!“ Tým vytvoril nepísaný návod pre defilujúcich aristokratov. Každý predviedol pred ostražitým pohľadom diktátora svoju verziu Bruzovej pantomímy. Závisel od toho ich život. Bolo to úžasne zábavné. Spomenul som si však, ako som predchvíľou ležal na bruchu, a nedokázal som sa tešiť. Bruz bol nadutý šašo, ale nápad s pokľaknutím vyzeral dôstojnejšie ako moje gesto. Minimálne si nezamastil drahú tuniku.

Keď však každý v Sále ochutnal z jedla, panovník povedal:

„Nikto nemá takú vášeň k jedlu ako váš cisár!“ Dvorani súhlasne zamrmlali.
„A málokto je tak odovzdaný poslaniu variť najchutnejšie z pokrmov pre Oslnivého, ako ctihodný Mitan.“ Uklonil som sa. „On jediný sa k jedlu na dlážke položil s primeranou úctou. Možno preto uhádol, akú pachuť som postrehol v koreniacej zmesi.“ Tieto slová boli mojou odmenou za skvelé predstavenie. „Nikto snáď nevie, prečo som v hneve prirovnal sumty k výlučkom z Hordanu?“

Šľachtici sa báli čo i len pohnúť. Vladár sa začal vyjadrovať obradne, maska uhladenej reči na netvorovej tvári bola vždy temným znamením.

Zľahka sa naklonil mojím smerom. „Prezraď im to, kuchár!“

Zaváhal som iba potrebný zlomok sekundy. „Imperátor Glutha je zvaný Oslnivý, nie však preto, že by si zakúpil pocty! Jeho zmyslov je nepočítane. Spravodlivosťou drví nepriateľov, veľkorysosťou zahambuje všetky bytosti vesmíru a rozhodnosťou v bitkách slúži ako vzor každému vojvodcovi!“

Nikto v sieni sa neopovážil predstierať čo i len náznak nesúhlasu s mojimi slovami.

„My Jumeni, sme boli obdarení zmyslom pre nadpozemské chute. Aj naša chuť je však, v porovnaní s cisárovou, iba nehodným pokusom vnímať zázraky sveta.“

Krátka potrebná odmlka, uistenie, že vypasený hlupák je spokojný. Ach áno, ešte som musel vysloviť meno previnilca, to boli nepísané pravidlá tyranskej hry.

„Cisár odhalil v rybách odtieň chuti bezamu, ktorý rastie na Hordanských pláňach. Môj pomocník Asib, neznalý umenia prípravy pokrmov, týmto korením potrel kožu sumtov. Zabudol, aký jemný je jazyk Oslnivého.“

Šľachticom sa viditeľne uľavilo. Ako vždy, keď sa stanovilo meno vinníka. Napätie
z nich opadlo aspoň na malú chvíľu.

„Tak!“ riekol cisár spokojne. „Asib bude rituálne potrestaný!“

O povahe obradu nikto nepochyboval. Gluthovi súkmeňovci, urodzené stráže, sa začali plazivo zbiehať zo všetkých strán. Niekoľkí viedli medzi sebou prekvapeného Asiba. Boli pekelne rýchli, to sa muselo uznať. Vytiahli ho z kuchyne krátko po tom, ako som vyslovil jeho meno pred cisárom prvýkrát. Vždy jestvovali uši, ktoré načúvali dôležitým rozhovorom. Možno práve čistil plodnice húb, dlane a prsty mal začiernené od náročnej práce. Chápadlá vojakov vydávali pri pohybe na kamennej dlážke mľaskavý zvuk. Dovliekli chlapca doprostred Sály, obkolesili ho a nechali ho bezradne stáť. Prišlo mi nevoľno z tej barbarskej hordy. Tešiť sa na surové, živé a navyše neochutené mäso, taký nedostatok úrovne! Nazývajú to Rituálom, je to však pre nich príležitosť zhodiť masku civilizácie a vrátiť sa ku svojim koreňom.

„Hlavný kuchár bude za svoje neoceniteľné služby odmenený!“ oznámil cisár.

Podarilo sa mi utajiť svoje potešenie.

„Naša spoločná príhoda zo sumtami sa stala pre mňa inšpiráciou,“ pokračoval Imperátor. „Je náročné variť pre vycibrený panovnícky jazyk. Ešte ťažšie je však tvoriť nové pokrmy, ktoré by sa raz stali legendárnymi symbolmi Ríše!“

Nedokázal som odhadnúť, kam mieri. V jeho slovách zaznelo čosi podozrivé, ale odolal som pokušeniu skúmavo sa mu pozrieť do očí.

„Mitana povyšujem na Tvorcu Jedál.“ prehlásil. „Planéty sú ako perly v náhrdelníku Cisárstva. Je vôbec možné, aby na žiadnej z nich talentovaný kuchár Mitanovej úrovne nenašiel prísadu, ktorá pozdvihne našu civilizáciu do nových výšin?“

Otázka sa lenivo zatočila, ako para stúpajúca nad pečeným stehnom marutty, a chvíľu ostala visieť vo vzduchu. Mráz nastúpil na nezadržateľnú cestu po mojom chrbte.

„Tak, ako kedysi Dusené hlavy z Pomku, alebo Blanšírované sumty pozdvihli našich predkov z éry surovej poživne k civilizácii a pokroku, tak aj my nájdeme nové recepty a staneme sa väčšími od našich otcov!“

Bruz na mňa hľadel s úškrnom, zjavne porozumel tejto novej hre skôr, než ja. Aký som bol hlupák! Hádal som sa s Vládcom nad životom a smrťou, akoby sme boli seberovní. A prichádzal môj trest. Už som nedokázal ovládnuť pohyb svojej hlavy a pozrel som sa na cisára v nemom úžase. Jeho úsmev bol ostrejší, než moje najskvelejšie nástroje. Prepaľoval ma pohľadom.

„Mitan nám ukázal cestu, keď dovolil neskúsenej ruke dochucovať naše jedlá.“ Ukázal na Asiba. Chlapec sa triasol, hľadel na Boha, a ničomu nerozumel. Jeho rola v predstavení bola veďľajšia. „Pokrok často dláždia aj drobné nedostatky, podstatný je však smer. Nuž prečo nedať šancu niečomu, čo sa považuje za nečisté? Hlavný Tvorca Jedál začne svoju misiu na modrej planéte. Tej, ktorá dala život urážlivému bezamu.“ V Gluthových očiach som uvidel drobný šibalský záblesk. „Poprajeme mu veľa šťastia, aby objavil poživeň tam, kde nikto pred ním. Ak by nebol vo svojom poslaní úspešný, sinavá perla z cisárskej ozdoby bude očistená ohňom, aby sa znova stala plodnou.“

Stráže sa nenásytne vrhli na môjho bývalého pomocníka. Pokyn na popravu som ani nepostrehol. Sieňou sa rozľahli smrteľné výkriky a zvuky hodovania. Cisár nikdy nepremeškal príležitosť prekvapiť, udržiavalo to moc jeho rodu už stáročia. Stál som ako prirastený v dlážke.

Posledné čo som zahliadol, bola Asibova končatina letiaca sieňou ku Gluthovým nohám. Čierne dlhé prsty mi lenivo a smutne zamávali. Sloch sa vymrštil zo svojho výklenku a mňa zahalila milosrdná tma.

–––

Kiež by som bol tisíkrát rozrtrhaný ostrými pazúrmi Slocha, než vypudený na nečistú planétu! Začiatok svojho vyhnanstva som prežil v nikdy nekončiacich mukách. Bolo pre mňa takmer nemožné dívať sa na Hordan očami kuchára. Bol som ponížený a zničený. Neveril som slovám nenažranca o nových receptoch a mojej úlohe v dejinách Impéria. Samozrejme, cisár hovoril hlbokú pravdu, keď spomenul význam kulinárskeho umenia pre Ríšu. Súdiac podľa prastarých kroník, rasa Gluthov, to bola pôvodne hlavne pažravá horda predátorov. Hltavo sa vrhali na čokoľvek, čo dokázala príroda vyšľachtiť na nespočetných svetoch. Najmä ak to malo mäsovú textúru a farbu. Nikdy by nedokázali pretvoriť svoj desivý vplyv do podoby osvietenej civilizácie. Nepochybne by nakoniec pojedli všetky rasy, ktoré dnes nažívali spolu v relatívnom mieri, a nakoniec aj seba navzájom. Neviem nič o tom, ako sformovali svoju armádu a odkiaľ sa naučili právu alebo umeniu. Viem ale, že kapitola Gluthonského Impéria ako kultúrne vyspelej mocnosti sa začala písať až v momente, keď Veľký Kotan z Jumenu naučil tých barbarov stolovať namiesto trhania súst, degustovať namiesto hltania. Jeho korenisté glazúry sa stali Pojmom, postupy údenia mastných rýb Zákonom, rafinovane dochutené omáčky dôvodom na odloženie dobývačných vojen.

Vo svojej pýche som prehliadol nové pnutia v politickej pavučine dvora Gluthu zvaného Oslnivý. Ignoroval som fakt, že prejavoval pre taje kuchárskeho remesla pramálo nadšenia. Prehliadol som, že obradné popravy sa stali za jeho panovania pravidlom, a aj podozrenia, že Bruz ho tajne prikrmuje surovými jednohubkami. Cisár čoraz častejšie odmietal moje recepty a verejne ponižoval Jumenské tradície varenia. Zrejme sa už roky chcel zbaviť vplyvu Jumenu na cisársky dvor. Videl som všetky znamenia a odmietal som tomu uveriť. Moja chyba v debate o opekaných sumtách obdarila vládcu vítanou zámienkou.

Preto som tvrdo dopadol na Hordan.

O planéte som našiel v kuchárskych zvitkoch žalostne málo. Vraj v pradávnych časoch bola plná prekvitajúcich civilizácii. Legendy rozprávali o zázračných vynálezoch a zbraniach, sochách týčiacich sa do nebies a podobných nezmysloch. Nič, čo by mohlo zaujímať umelca mojej úrovne. Tušil som, že iba ak vydestilujem z miestnych surovín niečo výnimočné, môžem zachrániť tradíciu svojich predkov a vlastnú reputáciu.

Ja som sa o modrej planéte veľmi rýchlo naučil, že je hlavne nespútaná. Tak predovšetkým tu boli tie divoké zelené porasty, záplavy vody valiace sa z neba a všadeprítomný zápach. Hmýrilo sa to tu zvieratami každého predstaviteľného tvaru a farby.

Moji asistenti, na čele s talentovaným Faom, mi každý deň priniesli nového a nového živočícha. Nastoknutého na palici, zviazaného v sieti alebo prebodnutého loveckými hákmi. Boli tu tvory drobných rozmerov, s mnohými končatinami, ktoré bolo možné loviť po tisíckach. Bizarné plaziace sa bytosti, ryby a podivné vodné zvery. Dokonca sme objavili jedného, ktorý mal klepetá ako Bruz. Toho som opekal na ohni medzi prvými. V korunách porastu sa pohybovali okrídlené, a aj smiešne skákajúce zvieratá. Po zemi behali a hopkali zasa tie štvornohé a rohaté.

Musel som oprášiť svoje znalosti spracovania mäsa, posledné roky na cisárskom dvore som venoval najmä občasnému dozeraniu na prípravu a ochutnávaniu. Moji Podkuchári, ktorých spolu so mnou postihol osud vyhnancov, spoľahlivo zabezpečovali chod imperátorskej kuchyne. Prvé dni som považoval fyzickú námahu za ponižujúcu známku svojho spoločenského poklesu. Postupne som však objavil v sebe radosť z tvorby, bolo to ako omladnúť. Krájal som spolu s podriadenými, miesil a vyberal vhodné drevo na údenie. Práca mi nakoniec vrátila dôstojnosť. Po rokoch vo svetle nemilosrdnej cisárskej hviezdy som sa ocitol v láskavom tieni Hordanských stromov.

Po pár mesiacoch som rozlíšil základné kategórie miestnej zveriny:

Tú, ktorá sa džgala zeleným porastom a jej mäso bolo bolo výrazne ovplyvnené neskroteným rastlinstvom všade naokolo. Zver na planétach, kde Ríša chovala hlavné suroviny, bola zvyčajne živená rovnakou zmesou bielkovín a odpadkov. Vyžadovalo si veľkú zručnosť, rafinovaným marinovaním a údením docieliť znamenitú chuť. Ja som patril v tom umení k bravúrnym majstrom. Tu sa však zvieratá korenili samé už vopred. Poznal som dobre Gluthonský vkus. Pach tunajšej fauny v mäse by barbarských nenažrancov odrádzal.

Ďalej kategóriu, ktorej členovia lovili bylinožravce. Svalovina šeliem mi pripadala tuhá a vulgárna. Podobne by možno chutil Sloch.

Vodné tvory. Od ich mäsa som si sľuboval najviac, nedokázal som ho ale správne zaúdiť ani opiecť. Miestne drevo sa líšilo od toho, ktoré som dôverne poznal. Bolo treba počkať na dodávku Jumenských pilín.

Nuž a nakoniec vzdušné, pokryté rôznofarebným páperím. Živočíchy tejto kategórie som si netrúfal spracovávať, pokrývka ich tela pripomínala chumáče na chrbáte Imperátorovej rasy.

Podvečer po práci som sedával na kameňoch pri rieke. Hviezda Hordanu sa pomaly strácala za horizontom a ja som v tom nezadržateľnom úbytku svetla videl symbol svojho konca. Obyčajne som sníval o scéne, v ktorej kráčam stredom výkvetu aristokracie cisárstva. Osobne prinášam Pokrm Oslnivému. Bruz stojí po jeho pravici. Pohŕdavý úsmev začne opúšťať Podávačovu tvár, keď vlna vône Jedla dorazí k brehom jeho obmedzenosti. Cisár si nechá odo mňa vložiť sústo do tlamy a v tej chvíli zabudne na masku ľahostajnosti, unesený Chuťou, zamilovaný do lahodných štiav na svojom jazyku. Tá predstava sa ale nepríjemne miesila s inou, v ktorej oheň, zoslaný Oslnivým na planétu, požíva všetko naokolo a ja hyniem v páľave.

Jedného večera sa odkiaľsi vynoril Fao s oštepom.

„Pane. Ochutnajte toto!“ Na ostrej palici niesol zľahka opečené kúsky mäsa.

„Na dnes už bolo práce dosť,“ odmietal som ho.

Bol som však zvedavý. Vedel som, že Fao vynachádza nové spôsoby prípravy pokrmu. Počas nocí často vyrážal na výpravy. Tvrdil, že za tmy lovia aj miestni predátori a z úkrytov vychádzajú aj mnohé tvory, aké počas dňa nevidieť.

Stiahol som si jedno sústo z papeku a zahryzol sa doň. Chuť ma doslova postavila na nohy. Bol to záblesk v tme! Lahodne šťavnatá a jemná svalová dužina, s ušľachtilou textúrou a vôňou, tak málo podobnou tunajším bylinožravcom. Vedel som, že môj verný pomocník objavil kľúč k nášmu návratu, nové jedlo, ktoré má potenciál nasýtiť cisárove pokolenie a zabezpečiť mier Impériu.

„Odkiaľ to máš?“ spýtal som sa nedočkavo.

Mlčky mi naznačil, aby som ho nasledoval. Viedol ma do blízkeho kopca a pod jeho vrcholom ma posunkom vyzval, aby som sa prikrčil k zemi. Postupovali sme potichu, to bol Faov zvyk, ktorý zdedil po lovcoch svojej rasy. Odrazu zastal pred hustými krovinami. Videl som, ako vyťahuje svoju zbraň a nehlučne ju prestrkuje pomedzi konáriky. Z podlhovastého nástroja vyslal strelu. O zbraniach toho veľa neviem, o účinku tej Faovej mi bolo známe, že čokoľvek sa nachádzalo za hustým porastom, ostalo nehybné, ale čerstvo živé.

Vyšli sme z úkrytu. Naskytol sa mi fascinujúci pohľad. V neveľkej doline pred nami som videl podivného tvora, bytosť z iného vesmíru. Chúlila sa pod primitívnyn prístreškom a v náručí držala mláďa. Podobných mláďat som zbadal naokolo viacero. Menšie sa k nej túlili, vyvinutejšie zamrzli v roztopašnom pohybe ako bezstarostné sochy. Fao mi ukázal na jedno z nich a kúsok mäsa na palici.

„Sú to pomerne inteligentné a plaché tvory. Mladé kŕmi samica bielou ušľachtilou šťavou zo svojho tela a sú bezmocné do vysokého veku. Ľahká korisť.“

Zvieratá nemali ostne ani pazúry, ich telo pokrývala hladká koža príjemná na dotyk. Ak niekedy existovala na Hordane inteligentná civilizácia, tieto bytosti mohli byť jej zabudnutými dedičmi. Pripadalo mi to ako zázrak. Vzal som telíčko z nehybného objatia matky. Díval som sa do tváre malinkého zvieraťa. Dve oči farby oblohy nad nami, nečisté, ale ľahko odstrániteľné. Príjemná vôňa a mäkká svalovina.

Videl som základ Receptu. Bol v tom prísľub novej Chuti cisárstva. Vkročí do požehnanej mierovej éry a ja budem skromne a hrdo stáť na jej prahu, aby som Oslnivému a ďalším generáciám ukázal svet nepoznaných krás.

Dojato som zodvihol mláďa do výšky.

„Hľa, Spasiteľ sveta! Zbierajme úrodu,vraciame sa domov!“