späť na menu

Martin Pollák

Huby

 

Je piatok, alebo vytúžená sobota? Ak by bola sobota, zajtra ráno prídu naše ženy a donesú jedlo, poctivo varené na normálnom sporáku v čistej kuchyni. Tu na chate žerieme spečené kusy mäsa z konzerv a ťažko definovateľných príloh. V kotlíku zavesenom pod schodami do podkrovia sú tuším ešte zvyšky akéhosi gulášu. Varil som ho predvčerom? Alebo to bolo minulý týždeň? Na tom nezáleží. Aj tak nás prevažnú časť dňa a noci živí najmä pálenka.

Predchvíľou som raňajkoval. (Technicky vzaté. Neviem ani to, či je ráno alebo večer). To znamená, že som poctivo potriasol každou jednou fľašou, aby som našiel zvyšky borovičky. Keď si človek dá naozaj záležať, ten jeden frťan dokáže nahonobiť. Ako to bolo v tej rozprávke o Pampúšikovi? Babička povymetala všetky rohy komôrky a dokázala zhromaždiť dostatok všetkého, čo potrebovala na kysnuté cesto. Ja som neplánoval upiecť pampúšik, ale, poučený múdrosťou starých materi, trpezlivo som preliezol kúty kuchyne a teraz ma v žalúdku hreje hlt alkoholu. A keď nebudem robiť prudké pohyby, aj tam v tom žalúdku zostane. Babičke Pampúšik ušiel. Ja som múdrejší. Neuhádli by ste to na prvý pohľad. Sedím na podlahe z dosák, mám na sebe odporne zasvinené montérky a zapácham ako chlap, ktorý sa vyhol sprche už dlhšiu dobu. Nesúďte však obsah podľa obalu. Muž, ktorý pomáha kamarátovi s prácou okolo chaty, nevyzerá ako z časopisu pre moderného muža.

Sme tu na chate so Sebom už..ako dlho? Dva týždne. Ja som o tom presvedčený. Prvý týždeň sme miešali betón na vystuženie bazéna. Ja som miešal. Na to si pamätám zreteľne, pretože to bolo prvýkrát. Kŕmil som nenásytnú dieru miešačky pieskom a vodou a cementom a bolel ma potom celý chrbát. Už nie som panic ani v tomto ohľade. Sebo by vám o tej práci povedal viac, ja sa v tom nevyznám. Vzal ma iba na výpomoc, on vždy vie, čo robiť a ako na to. Mne len často zadá úlohu a ja sa snažím najlepšie ako viem.

Druhý týždeň..čo sme robili druhý týždeň? Opýtam sa Seba, mne sa zdá, že sme iba chľastali.


Musím vstať z dlážky a obzrieť sa po kamarátovi. Človek má veľa povinností. Napríklad treba zabehnúť do obchodu. Na pečivo a tak. Fľašu.

Vonku za oknom je šero. Nie je ľahké odhadnúť, či je ráno alebo večer, to mi môžete veriť. Sklo na okne je navyše zašpinené a je zázrak, že vôbec prepúšťa svetlo. Tu v kopcoch sa nedá spoliehať ani na slnko. Ráno, rovnako ako večer, je ukryté, a na chatu dopadá tieň a chlad. Vzduch je neustále svieži. My, odchovanci mesta a tuhí fajčiari, si na to nevieme zvyknúť ani po niekoľkých dňoch.

Po dažďoch - pršalo tento týždeň? - má vzduch naviac tu borovicovú vôňu, vznáša sa v ňom lesný parfum najvyššej akosti. Ak by som teraz otvoril okno, prenikla by tá vôňa aj sem dovnútra. Prerazila by zápach dymu zažratého do stien a chlapského potu a pálenky. A ešte čohosi. Mám dojem, že je to pleseň. Samozrejme, je tu predsa vlhko. Okno sa ale otvoriť nedá, Sebo vravel, že treba obrúsiť rámy. Okrem toho, najprv by som sa musel postaviť.

Tak pekne jedno po druhom.

Je treba prehmatať vrecká. Niekde by mali byť cigarety a zapaľovač. Je to dosť dôležité, chlap si zapáli vždy predtým, než treba vyriešiť akýkoľvek problém. A aj krátko po jeho vyriešení. Fajčenie ušetrí čas, dá možnosť premyslieť si nasledujúce kroky. To som sa tiež naučil od Seba. Často fajčí aj počas práce a ohorky v plechovke spoľahlivo odmeriavajú čas strávený robotou i premýšľaním. Pripomienka! Aj cigarety musím kúpiť, na tie netreba zabudnúť! Sebo vydrží bez tabaku nanajvýš hodinu.

Krabička cigariet je vo vrecku na stehne. Je takmer nepoškodená, mám rád tieto pevné vrecká na montérkach. Sebo mi ich doniesol z práce, ja osobne žiadne montérky nenosím, a nefasujem. Problémom, podľa všetkého, bude zapaľovač. Hoci viackrát prehmatám každé vrecko, nedokážem ho nájsť. Občas mi zapaľovač vykĺzne, keď sa prevaľujem v spánku. Obzriem sa naokolo seba po podlahe. Je zaprášená a v textúre starého dreva by som videl tváre, ak by som sa sústredil. Aj keď som opitý, zrak je na detaily špeciálne dobre vyladený. Vnímam každú smietku, kusy oschnutého lístia, dokonca si všimnem zvyšky mŕtvej muchy. Zapaľovač tu nie je.

Opriem sa rukou o dlážku a s námahou vstanem. Mojich 38 rokov sa jeden po druhom zahryzli do chrbta. Nie je to pokročilý vek, ale keď človek väčšinu života presedí na zadku..poznáte to. Ešteže mám kamoša Seba, vytiahne ma na chatu a dá mi robiť fyzickú prácu a ja sa cítim ako naozajstný chlap.

Keď stojím, kuchyňa sa kolíše iba mierne. Mám stabilitu, opitosť nie je nijako veľká. Ten zápach plesne (húb?) je akoby intenzívnejší, než pri zemi. Obzerám si horné kúty. Steny sú omietnuté iba nahrubo, pod omietkou je poctivá stará tehla. Žiadnu pleseň nevidím. To je jedno. Kde je oheň? Zapálim si cigaretu od horáka na sporáku. Dokážem to bez toho, aby som sa skláňal nad ohňom. Horák sa zapáli automaticky, hádže to elektrickú iskru. Potom už len stačí priložiť konček cigarety nad plameň. Nemôžete strčiť cigaretu do ohňa, tak to robia kreténi. Treba ju jemne nahrievať nad špičkou plameňa a cigareta sa po malej chvíli sama odseba rozžiari. To je trik bystrých a skúsených.

Som na nohách a mám zapálenú cigaretu. Dva prvé kroky tohto dňa (ak nie je večer) sú úspešne za mnou. Odmením sa dlhým potiahnutím.

Ako sa tak obzerám po kuchynskej linke, je toho viac, čo by sa dalo urobiť. Je to tu ako po útoku kuchynského náčinia. Príbory a taniere a dosky na krájanie ožili a rozliezli sa po celom priestore. Akoby hľadali čokoľvek, čo by rozrezali a rozotreli, dopichali a naservírovali. Kuchynské zombie. Ten nápad mi pripadá vtipný. Vtipnejší, ako myšlienka trochu tu poupratovať. Vezmem do ruky mastnú naberačku a trocha postrčím do tanierov v umývadle. Chcem vedieť, či sa plesnivý zápach nešíri odtiaľ. Nezdá sa mi. Vlastne, nie je už ani tak nepríjemný. Je to intenzívna, ale jednoznačne hubová vôňa. Tak to je v pohode. Huby mi nevadia. Neskôr možno umyjem riad a pozbieram zo zeme odpadky a fľaše. Nezaberie veľa času a kuchyňa bude celkom v poriadku. Teraz nájsť Seba a urobiť nákup v neďalekých potravinách. Stačí keď zbehnem dolu príjazdovou cestou a zahnem doprava. Po tristo metroch je okraj dediny a malé potraviny sú hneď na začiatku. Autom nepôjdem, rád sa prebehnem po čerstvom vzduchu. Okrem toho, nerád šoférujem, keď mám pod čapicou.

Zaujímalo by ma, prečo je v rohu kuchyne opretý krompáč. Snažím sa rozpomenúť, ako sa sem dostal. Ak niekto v tejto chate niečo položil niekam nesprávne, bol som to určite ja. Sebo má rád vo veciach poriadok. Náradie drží v pivnici. Sekery, motyky, brúsky a všetko potrebné na opravy a robotu okolo chaty. Znepokojuje ma, že si nepamätám, že by som mal krompáč v ruke. Je zablatený, zjavne som s ním niečo robil (včera?) a keď som bol pripitý, dovliekol som sa do kuchyne aj s ním a zaspal rovno na dlážke. Vidím v tom logiku ožrana. Doniesol som krompáč, lebo som ho nechcel nechať vo vlhkej tráve vonku. A namiesto toho, aby som ho očistil a odložil na miesto, proste som ho oprel o stenu. Museli sme sa zasa opiť na hambu sveta. Zasmejem sa tomu. Nevadí. Teraz krompáč vezmem a odnesiem dolu.

Na chodbe, ktorá vedie z kuchyne, je vôňa húb mimoriadne silná. Je dosť zima, Sebo teda ešte drichme, inak by zapálil v krbe. V obývačke postavil minulú zimu krb. Úplne sám, jednoducho sa do toho pustil a postavil krb. Nikdy predtým to nerobil. Je šikovný tento Sebo. Alfa samec. Vo všetkom je lepší ako ja. Aj keď, často si to iba myslí a ja ho v tom nechávam a nehádam sa s ním. On..je to kamoš, ale občas z neho ide strach. Vie byť agresívny a človek urobí často lepšie, keď mu neodporuje. Najmä vtedy nie, keď má vypité. Už len to meno, Sebastián. Oslovte ho Sebastián a vrazí vám takú facku, že pristanete na dlážke. Urobil som tú chybu iba raz. Odvtedy som ho nikdy nevolal inak ako Sebo a ani sa neodvážil opýtať, koľko ksichtov kvôli tomu menu zmaľoval. Keď vojdem do obývačky, môj kamoš tam nie je. V krbe ostala hrubá vrstva jemného popola, oheň zjavne vyhasol pred pár hodinami. To znamená, že nikto neprikladal hodnú chvíľu.

Kričať a budiť ho nebudem, len sa poobzerám po dome, kde sa zložil. V ruke cítim drevenú násadu krompáča. Snáď som kamaráta nezahrabal pred domom, pomyslím si. Aj to mi príde vtipné. Venujem pobavený pohľad aj ostriu náradia. Žiadna krv ani zvyšky vlasov. Tak to je v poriadku. Pôjdem do podkrovia, potom do pivnice a pozriem sa aj vonku. Ak bol opitý len spolovice tak ako ja, môže teraz pokojne spať na tráve pod stromami. On je taký, je mu srdečne jedno, kde zaspí.

Krompáč som oprel o schody vedúce do podkrovnej izby. Bude dobre, ak sa budem môcť pridŕžať rukou dreveného zábradlia. Schody vŕzgajú, to patrí k romantike každej chaty. Ženám sa to nepáči, vždy keď sa tu zastavia na pár dní, hovoria, že ísť po tých schodoch dole na záchod a potom nazad znamená zobudiť celú chatu.

Keď stúpam po schodoch, je mi jasné, odkiaľ sa šíri vôňa húb. Ide to zhora. Nespomínam si, že by sme boli na hubách.

Hore v podkroví je príjemná izba na spanie. Sú tam iba dve postele, ale za hranolom, ktorý drží okraj strechy, sú zasunuté aj nejaké matrace. Vyspí sa tu aj päť - šesť ľudí. Keď organizujeme guláš partiu a opije sa viacero rodín odrazu. Od krbu priviedol Sebo do miestnosti prieduch, cez ktorý, keď v krbe horí oheň, stúpa horúci vzduch. Sebo a jeho dokonalé riešenia.

Na jeseň, keď nazbierame huby, zvykneme ich sušiť práve tu. Je tu najmenej vlhko.

Môj kamarát nespí ani v tejto izbe. Málokedy tu spí. Jeho kráľovstvom je obývačka a pivnica. Ale huby sa tu veru sušia. Medzi postele sme natiahli tenkú záclonu a poukladali na ňu plátky hríbov. Nespomínam si na to. Nie sú ešte vysušené, museli sme ich nazbierať nedávno. Voňajú tak intenzívne, až ma z toho rozbolela hlava. Boli sme opití na hubách? Ako to, že som zabudol? Nakloním sa nad záclonu… Hlavu mi zaplní hríbová esencia, zarazí sa mi do čela..

---

Kráčali ranným lesom a predierali sa pomedzi nízke smrečky. Cítili, že sa im bagandže zabárajú do lesnej pôdy. Dobré znamenie. Vlhká zem a pomerne teplé počasie. Keď večer pohodlne sedeli pri krbe, dve fľaše borovičky poruke, počuli, ako dážď vonku postupne slabne a dohodli sa, že ráno vyrazia do lesa.

„Určite porastú”, povedal Sebo.  „Ráno ich tam bude plná riť.”

Mal namysli hríby. Tu v kopcoch neďaleko Gelnice rastú  hojne. Kozáre, masliaky, ale aj dubáky. Na to sa dá vždy spoľahnúť. Človek musí vedieť, kam a kedy zájsť, ale ak má šťastie, nazbiera aj viac ako za veľký košík.

Preto ráno naozaj šli. Nebolo ľahké vstávať včasne, ale boli chlapi. Povedalo sa, že sa pôjde na huby, tak sa šlo.

Les bol temný, a pôsobil upokojujúco. Nie ako tie lesy blízko mesta, kde človek každú chvíľu stretne iného hubára a pôda šuští od sucha. Kráčali niekoľko metrov od seba, očami nalepenými na zem. V týchto nízkych porastoch možno nájsť masliaky, pôvabné žlté hríby, bolo by na praženicu.

Matej kútikom oka zazrel pohyb napravo od nich. Niekto bol v lese s nimi. Pomedzi lístie zbadal maskáčovú vetrovku a poľovnícky klobúk. Obrátila sa k nemu tvár staršieho muža, lemovaná bokombradami ako na vyobrazeniach mužov z čias Františka Jozefa.

„No čo”, zakričal Sebo namiesto pozdravu,  „Na hubách?” Teda ho zbadal aj on.

Starý pán sa vynoril spoza stromov. Ošúchané poľovnícke nohavice, natrhnutá vetrovka. Nie je v tomto lese prvýkrát. Pozdvihol svoju palicu, ako na pozdrav.  „Ešte treba počkať. Tak zajtra pozajtra… Popršalo a bude spln.”

Zastali v kruhu oproti sebe. Matej aj Sebo položili košíky pred seba a vytiahli cigarety. Simultánne, bez toho, aby sa dorozumievali. Matej ponúkol starého pána. Ten očami poďakoval, akoby šlo o veľkú vzácnosť a vytiahol si cigaretu z balíčka. Sebo mu pripálil.

„Nepoznáš nejaké miesto?”, opýtal sa starca.

Matejovi prekážalo, že prešiel drzo do tykania, Sebo dal tým starému pánovi najavo prevahu.

Toho nevyrušilo náhle tykanie, zamyslel sa ako niekto, kto vie, že jeho odpoveď je dôležitá.

„Už som bol pozrieť”, ukázal neurčito kamsi smerom, z ktorého prišiel.  „Ešte nič. Počkať treba.”

Matej a Sebo si vymenili pohľady. Jasné že im nepovie, kde má svoje hubárske miesta. Miestni hubári sú rovnakí, ako domorodci kdekoľvek na svete. Dajte im cigaretu, zrkadielka, aj železné nástroje, čo len chcete. Kam chodia na huby, vám nepovedia.

Sebo ale nepatrí k tým, čo sa ľahko vzdávajú.

„Chceme sa tu hore ísť pozrieť.”, ukázal k ceste, ktorú vytvoril lesný traktor a ktorá vedie do mierneho kopca. Možno sa starý chytí.

Ferenc Jožko sa iba usmieva popod nos. Krúti hlavou.

„Tam nie. To je nad závalom.”

„Čo znamená nad závalom?”, spýtal sa Matej.

Starký sa chvíľu tvári, akoby nepočul. Zamyslene si potiahne z cigarety. Matej pochopil, že je to súčasť hry. Miestny hubár si nenechá príležitosť byť dôležitý. Mladí chlapi z mesta sa ho pýtajú na niečo, čo vie iba on. Predsa to nevybafne iba tak.

„Tam rastú šalene huby. Tam zavalilo tých baníkoch.” Starý pán sa zatváril tak vážne, že to oboch kamarátov rozosmialo.

Mračí sa.  „Tote huby nikto nezberá.”

Chvíľu čakajú, či príde ďalšie vysvetlenie, ale ujko sa nechce blamovať. Keď mu neveria, tak neveria. On vie, čo mu vravieval starý otec. O mŕtvych baníkoch. O bani kam už nikto nechcel vkročiť a tak ju zavalili. Na tom kopci nezbiera huby. Bodka.

Dofajčili, vymenili si ešte pár neurčitých viet o počasí a rozlúčili sa. Sebo zamieril smerom, na ktorý sa pýtal.

„Ideme tam pozrieť teda?”, opýtal sa Matej.

Sebo sa zasmial.  „Jasné. Starý nechce aby sme vedeli kde rastú.”

Matej si pomysli, že naozaj sú miesta, kde sa nemá zbierať. Marí sa mu, že napríklad na banských haldách a cintorínoch? A prečo sa nemajú? Ani nevie kde to čítal. Sebovi by však zbytočne odporoval. Argument z knihy neprijme.

Po pár desiatkach metrov zabudol ale aj on na atlasy húb, pretože znenazdajky natrafili na hubársky raj.

Cesta vyjazdená traktorom končila uprostred kopca. Chvíľu si museli prekliesniť cestu kroviskami a ocitli sa na neveľkej čistine.

„No pozri, kurva”, potešil sa Sebo. Ani nemusel ohlasovať, že niečo zbadal. Huby tu rástli nahusto vedľa seba, nevidel by ich iba slepý. Zastali v úžase pred tým obrazom, lovci, ktorí to dokázali. Páni lesa.

Položili košíky na zem a vytiahli z jedného z nich fľašu. Teraz sa nebolo kam ponáhľať. Treba si čupnúť a poobzerať sa dôkladne. Už ani krok. Človek by pošliapal malé hríbiky, ktoré sú celkom zdravé. Budú postupovať od košíka v kruhu a posunú sa až keď si budú istí, že oblasť je vyzbieraná.

Obaja si uhli poriadne z fľaše. Nemuseli sa teraz dohovárať. Bolo jasné, čo treba robiť a tešili sa na zber.

Sebo ukázal na obzvlášť veľký dubák rovno pred nimi.  „Starý mal pravdu. Tu rastú kokoty baníkov zo zeme.”

----

Ako som mohol zabudnúť? To sa stalo v utorok. Kľačím pri záclone, na ktorej sa sušia huby, podlomili sa mi kolená. Som opitý ďaleko viac než som si myslel. Dnes je piatok a my pijeme už od poslednej soboty. Doriti aj s takým životom. Uši akoby som mal vystlané lesným lístím. Počujem ten šuchot vždy keď pohnem hlavou.

Huby sme nakrájali hneď ako sme sa vrátili z lesa. Cestou sme prikúpili ešte zo dve fľaše borovičky. Je vôbec obdivuhodné, že sme si neodrezali prsty na rukách.

A celý čas sa po celej chate šírila tá vôňa hríbov.

Hríby voňajú, ale v tej vôni je cítiť rozklad a smrť. Som dosť vnímavý, aby som to rozoznal. Nie ako ten primitív Sebo, ktorý nezaznamená žiaden pocit neistoty ani strachu. Huby sa často živia vecami, ktorých by sa človek nedotkol ani špičkou topánky. Nasajú do seba všetko. Podhubie je rozprestrené pod zemou ako citlivá pavučina. VIE, kedy sa oplatí investovať energiu do plodníc, akoby bolo schopné zaznamenať ledva postrehnuteľné zmeny počasia. Je až tak nepochopiteľné, že huba si pamätá všetko, čo sa stalo v podzemí? Starký vedel, o čom hovorí.

Viem celkom jasne a zreteľne, že pod hubami, ktoré sme nazbierali, šialený baník povraždil svojich kamarátov. Viem to s takou istotou, akoby som to čítal v správach. Huby mi to povedali. Ich výtrusy. Navždy si pamätajú...

Zápach húb mi liezol od utorka na nervy. Iba riadna dávka alkoholu otupila moju narastajúcu zlosť. Už si pamätám, že dnes nadránom som si doniesol do kuchyne krompáč. Čosi som s ním chcel…

To Sebo..Sebastián. Hovädo. Som srab, lebo sa s ním snažím udržať krok. V robote, v chľastaní, vo všetkom. A on čo? Nakúpi? Navarí? Ešte aj sem som ho doviezol, pomáham a on ma iba ponižuje. Nie sme ako kamaráti, ale ako manželia a ja som baba. Ešte dobre, že ma nepreťahuje.

Na malý moment sa zosilnila vôňa hríbov a pred očami sa mi zjavil obraz. Už sa to raz stalo. Dávno, pred rokmi. Chlapi sa mi znova vysmievali. Zhadzovali ma! Nie som tak silný a schopný, ale viem pracovať rovnako usilovne ako oni! Na chvíľu mám pocit že som v bani, držím v ruke krompáč a cítim, že je v ňom sila. Je treba sa iba rozohnať.. Jeden presne mierený úder pre každého z nich. Za každú facku a za každé podpichnutie.

Obzerám sa zmätene okolo seba. Mal som pocit, akoby som skutočne bol hlboko pod zemou. Ešte vidím na stenách textúru kameňa. Cítim sa vydesene. Tie hríby so mnou niečo robia. Nakrájané pohlavia mŕtvych baníkov? Somarina. Určite v tých hubách niečo je. V kombinácii s chlastom som možno v stave nebezpečnej intoxikácie. Viem ja, či sú hríby nebezpečné aj keď sa sušia?

Prudko sa postavím a šliapnem na napnutú záclonu. V náhlej zúrivosti rozkopem huby po izbe.

Idem nájsť Seba, Rozhodnutie ísť zbierať nad cintorín bol tiež jeho kreténsky nápad. Cez šumenie lístia v ušiach počujem ako sa smeje. Je to ledva počuteľný zvuk, ale ja ten rehot dokážem rozoznať, poznám toho debila už roky.

Určite je v pivnici. Má to, čo patrí mne. Úspech u žien, mužnosť. Načerpal ju odo mňa. Alfa samec môže jestvovať, iba ak sa v jeho okolí pohybuje Beta...

Zbehnem po schodoch. Tak rýchlo ako sa dá, aby nevŕzgali. Zdá sa mi, že svetla ubudlo. Tak predsa len je večer nie ráno. Mám chuť si vypiť. Tu je krompáč. Je dobre držať ho v ruke. Je to môj nástroj. Väčší než majú všetci chlapi. Len raz sa stačí rozohnať, chumaji.

Kamenné schody do pivnice začínajú naľavo od vchodových dverí. Kráčam po nich dole a napínam sluch, aby som začul každý podozrivý zvuk. Smiech, ktorý som počul za šumom lístia, umĺkol. Ale ten šuchot na mňa pôsobí upokojujúco. -Je tam a drichme, šepká mi. -Treba sa len potichu prikradnúť a rozohnať.. rozohnať sa poriadne.

V pivnici je tma. Keď chvíľu počkám, rozoznám obrysy malej miešačky. O stenu je opretý fúrik. Na stolíku pod zatemneným oknom sú všetky maliarske potreby. Riedidlá, farby, štetce. Keď podídem bližšie, vidím v prázdnej plechovici zastrčenú fľašu borovičky.

Sviňa! Schováva si tu vlastnú fľašu. A ja som po štyroch preliezol kuchyňu, aby som pozbieral aspoň za pohárik!

Sebo leží na chrbte v starej zliatinovej vani pri stene. Ustlal si za pomoci zaprášenej zelenej deky, do ktorej zvykne zabaliť ostré nástroje, ledva počuteľne chrápe a usmieva sa zo sna. Teraz vidím celkom zreteľne. My baníci vidíme v podzemí ako mačky.

Nikam sa nenáhlim. Cítim hríbovú vôňu a lístie sladko šumí v mojej hlave. Drsný povrch poriska, ktorý cítim v dlani, je dotykom verného priateľa. Potichu vytiahnem fľašu z plechovice, jednou rukou odšrubujem záver a vlejem si do hrdla niekoľko dúškov.

Náhly prílev pálenky mi vženie slzy do očí. Zavriem ich na malú chvíľku a sľubujem si, že odteraz nevypijem ani dúšok.