späť na menu

 

Martin Pollák

ICHTYS

 

A tak prehovorila Hladina k prorokovi:

Kto vyleje plný pohár života,
sám sa utopí v záplave, ktorú hriechom vyvolal.

Ak však nasilu prevrhne nádobu sotva poloplnú,
tu mu spravodlivosť svetská musí pripodobniť Božiu vôľu.

Svätá Kniha Bratov Kríža, 12:4

---------

Zostupujem po priečkach rebríka, stávam sa súčasťou vody. Zvlnená hladina najprv obopne moje lýtka. Ako hladná, studená bytosť, jemne, ale naliehavo ma ochutnáva. Vlnky sa plazia nahor po pokožke, dotknú sa aj miest, ktoré je ťažké vôbec pomenovať. Je v tom niečo vulgárne intímne. Keď sa v nej človek ocitne po krk, zdá sa mu, akoby kamsi presne zapadol. Bezo zvyšku.

Opustím bezpečie steny bazéna. Svalstvo ramien a stehien si začne plniť úlohu, nemám dojem, že ho vedome ovládam.

Páči sa mi, že odsúdenci, ako ja, majú dovolené zaplávať si pred vykonaním rozsudku.

Plavecká hala pôsobí pochmúrne a chladne, jej steny sa strácajú v tme. Svetlá reflektorov sa dajú iba nejasne tušiť kdesi pod stropom. Aj voda pôsobí podozrivým dojmom, je akási iná, možno málokedy čistená. Na pomery tejto väznice je to ale neočakávaný luxus, o ktorom som mohol v zatuchnutej cele iba snívať.

Plávam a cítim, ako sa moje svaly rýchlo unavujú.

Hádam celé stáročia (v skutočnosti nie viac ako dva miestne roky) som preležal v neveľkej miestnosti bez okna. Môj čas odmeriavali iba kvapky, lenivo odpadávajúce z vlhkého stropu, a pravidelné dávky prekvapivo chutného jedla, zjavujúce sa v škáre dverí. Bola to tá rozporuplná harmónia strohosti a pohostinnosti, ktorá ma tu na Zemi bavila hádam najviac.

---------

Drobné odtlačky stôp ich nenechali na pochybách.

„To je jej stopa!“ vykríkol kováč Lim. Jeho hlas sa v studenom povetrí premenil na viditeľný biely výkričník. Ramenatý muž venoval priehlbinám v snehu iba zbežný pohľad. Zreteľne viedli do lesa a strácali sa pod konármi jedlí. Bez váhania rozrazil bielozelenú stenu z ihličia. Malé stromčeky zúrivo zo seba striasli snehové čiapky, aby sa vzápätí roztancovali znova, keď aj ostatní chlapi nasledovali kováča.

„Kam šla?“ opýtal sa otec červenovlasej Soe s jamkami v lícach. V jeho hlase bolo badať paniku. Malá Soe sa nesmie vypariť ako deti predtým, vravel v hostinci, keď na kolenách prosil chlapov o pomoc. Nedokázali mu ju odoprieť, sami v zúfalom rozpoložení. Otcovia a susedia. Štyria, piati s ním vyrazili do studeného dňa. Kováč Lim, ktorému pred dvoma týždňami zmizol synček, ale aj tesár Kul, ktorý bol bezdetným starým mládencom

Teraz vnikli do tichého lesa. Pomedzi mladé ihličnany sa pred nimi kľukatila zreteľne vyšliapaná cestička. Na nej sa čerstvé stopy dievčatka strácali.

„Tadiaľ chodievajú ženy k Jozovi,“ povedal kováč.

Muži si vymenili pohľady. Joz bol novým členom obce už niekoľko mesiacov. Prišiel sem do hôr ako mnoho svätých pútnikov pred ním. Tých, ktorí prekonali nesmierne vody v údoliach. Cudzinec od začiatku vzbudzoval v každom akúsi bázeň, bolo to čosi v jeho pohľade, akým skúmal tváre. Čosi v pobavenom výraze, v spôsobe vyjadrovania. Niektorí ľudia, najmä ženy, ho považovali za svätého muža, iní sa ho stránili. Ľudia vraveli, že musí byť zďaleka, možno ešte z oblastí, kde v časoch pred koncom dní stáli pyšné mestá týčiace sa k nebu. Vedel veľa tajomných vecí a vraj dokázal namiešať nespočet zázračných nápojov.

Kováč Lim vyrazil po úzkom chodníku ako prvý, ostatní muži ho po krátkom váhaní nasledovali. Po jeho vzore si každý z nich našiel provizórnu zbraň. Kameň s ostrými hranami, hrubý konár, špicatú palicu.

Jozova chatrč bola bližšie, než čakali. Bola postavená ledabolo, medzi troma smrekmi, z nepravidelných tenkých kmeňov zviazaných kusmi špinavého lana. Muži sa vynorili spomedzi stromov a ocitli sa tvárou v tvár cudzincovi.

Sedel v snehovej priehlbine, tvár úhľadne zloženú z tenkých vrások do prívetívého úsmevu.

A zdobenú desivo čerstvými kvapkami krvi.

---------

Povaha mojich zločinov mi hádam mohla zabezpečiť väčšiu pozornosť miestnych dozorcov. Bitku. Občasné šikanovanie a mučenie. Iné väznice, ktorými som pobavene prešiel, ma vždy poctili rituálmi spútania, bičovania, odopierania spánku a podobnými tortúrami, ktoré mali byť vyjadrením spravodlivej odplaty. Ľahostajný prístup osadenstva tunajšej trestnice bol pre mňa takmer urážlivý. Akoby naznačoval bezvýznamnosť môjho diela. Utešoval som sa tým, že v systéme svojej ideológie hádam pokladajú sociálne vylúčenie za trest z kategórie najvyšších. Ak ma však chceli trýzniť peklom izolácie, určite som ich sklamal. Samota mi neprekáža, je súčasťou môjho ja, zdrojom mojej inšpirácie.

Dnes ráno ma moji väznitelia milo prekvapili. Strohý a pokojný hlas naplnil celu až po okraj. „Odstúpte odo dverí, čelom k stene!“

Mal hlboký, vecný tón, s jemnou stopou súcitu.

Ktosi nehlučne vošiel do mojej hrobky, spútal mi ruky za chrbtom a prikázal obrátiť sa.

Chlap s bezvýraznou tvárou. Nevedel som sa nabažiť pohľadu na prvú ľudskú bytosť po toľkom čase. Moje oči sa bezpochyby šialene mykali v trhanom tanci, v snahe zočiť odrazu každý detail tej bledej tváre. Tu strapaté obočie, tam krivoľako ostrihané vlasy, vyrážku na brade, tu zas chĺpky načahujúce sa z nosa ako hrozivé tykadlá ukrytého hmyzieho predátora. Strieborný symbol kríža a ryby na retiazke okolo krku.

„Pokojne,“ povedal mi chlácholivo. Jeho hlas bol vskutku príjemne hlboký. Mal špicatú ofinu.

Pobadal som jeho napätý postoj a nervozitu. Mal zo mňa strach. To vedomie mi dodalo silu a energiu, radosť, akú zažije ten, kto si vydobyje rešpekt. Vedel som, že nemám status bežného väzňa. Spútaný a oslabený ničnerobením, ale stále obklopený krvavou aurou toho, čo som vykonal. Bol som však rovnako napätý a vzrušený. Trhlina v betónovej stene rutinnej väzby mohla znamenať, že nastal čas vykonania rozsudku.

Dozorca s ofinou musel pobadať v mojom pohľade nemú otázku, lebo povedal:

„Som Haru, tvoj sprievodca. Nemaj strach. Nadišiel čas očistenia, nie smrti.“

Pokrčil som ramenami, nikdy som nerozumel tomu poetickému kódu vykonávateľov popráv.

Pred mnohými rokmi mi kat pred smrťou pošepol, že „vytiahne zlo zo stavcov mojej duše”. Ako vysvitlo, znamenalo to iba, že moju hlavu spúta v zložitom mechanizme akéhosi zveráka a štyri ťažné kone ju násilne oddelia od zvyšku tela.

Odviedol ma vlhkou chodbou do miestnosti, ktorá pôsobila ako plavecķá šatňa. Na jednej stene boli kachličky usporiadané do mozaiky – symbolu. Rovnaký visel v podobe prívesku na krku dozorcu. Aj drevená plastika, ktorou som si pomohol v komponovaní tunajšieho zločinu, mala ten istý tvar. Tu som ten znak mohol vidieť v najdetailnejšiej podobe. Z rozďavenej rybacej papule vytryskával akýsi kríž, pribodával toho vodného živočícha do zvislej podoby. Jednako však ryba nepôsobila zdesene ani mŕtvo, skôr sa zdalo, že z nej tá vec vyráža ako svedectvo, ktoré sa zhmotnilo a stalo jej súčasťou. Patetická a groteskne názorná ikona.

„Táto ryba si už nezapláva,“ podpichol som muža.

Dotkol sa dvoma prstami čela a potom hrude.

„To je najsvätejší symbol Pána sveta,“ odvetil zbožne.

Samozrejme, Pána sveta, pomyslel som si. Ani netušil, koľko je podobných Pánov a aké farbisté a rozmanité sú ich zákonníky.

Som zberateľom tých kódexov. Všeličo by som mu mohol vyjaviť, ale zapchal by si uši, kričal by na mňa, aby som už prestal.

„Tvoj Pán ma potrestá?“ opýtal som sa.

Sklopil zrak. Títo zbožní sluhovia to robia vždy a všade, keď majú vysloviť svoj názor na jemnulinké odtiene učenia svojej cirkvi. Pripadá mi to po tých stáročiach už roztomilé.

„Môj Pán ťa prijme a obklopí v láske.“

V rohu miestnosti trčala sprchová ružica a uprostred stála plastová stolička, na ktorej bol úhľadne poskladaný biely uterák, látkové papuče a – plavky.

---

Sudca Kodo sa vedľa neho zjavil takmer nehlučne. Haru bol znepokojený jeho prítomnosťou v hale a nervózne si prešiel prstami po špicatej ofine. Sudcovia sa nikdy nezúčastňovali výkonu trestu. Venoval svojmu predstavenému krátky pohľad. Starec pátral zrakom po podlahe, po ktorej predchvíľou kráčal odsúdenec. Akoby videl v odtlačkoch bosých nôh definitívne potvrdenie, že Netvor z Magoly je skutočný.

„Je jeho previnenie veľké?“ trúfol si Haru na otázku.

Oči Sudcu Koda sa neodlepili od zeme.

„Už sme trestali vrahov. Kacírov. Ale doposiaľ nikoho ako on.“

Haru mlčal. Z verejných prejavov na námestí Odplaty vedel, že sudca koncipuje v mysli každý svoj odstavec vopred. Preto vždy, pred tým podstatným, najprv vyslovil akýsi úvodník, odkašľanie pre prečistenie hrdla.

„Na okraji ríše je drobná obec. Volá sa Magola. Bohabojná obec.“

Haru nechcel netrpezlivo prerušiť rozprávanie, preto iba mlčky prikývol.

„Na jar minulého roku prišiel do Magoly od mora pútnik. Vraj mal v sebe čosi zo svätcov starých čias. Svedkovia pred súdom vypovedali o jeho nebeských očiach, o podmanivom hlase, príjemných spôsoboch.“

Sudca Kodo si na stehno podvedome prstom kreslil posvätný znak ryby, akoby sa chcel chrániť pred tým, čo sa chystá povedať.

„Prvé deti začali miznúť mesiac po jeho príchode. Tá posledná, dvanásta, mala iba štyri roky.“

Brat Haru sa zamyslene rozhliadol po prítmí plaveckej haly. Bol väzenským dozorcom štvrťstoročie, vykonal niekoľko desiatok popráv. Očistné rituály potrebovalo spoločenstvo užívať v pravidelných dávkach. Tresty dopadali ako kvapky lieku na lyžicu, ktorej obsah musí choré telo pokorne prijať, aby odplavovalo všetko skazené a zlé. Smilstvo a hriechy hrdelných zločinov. Rúhanie proti Pánovi sveta. Aby svet už nevykročil po krivých cestách ako v minulosti.

Na dnešnej poprave však bolo čosi iné. Tento väzeň nehľadel pri rozhovore vyplašene, ani nemal úzkostné kropaje potu na čele. Nerumádzgal, neprosil o milosť. Nebol ani agresívny. Ten väzeň... v ňom Haru vytušil naozaj niečo sväté.

„Obete sa našli priamo v jeho chatrči. Každé telo nabodol na najsvätejší symbol a nechal vykrvácať. “

Sudca sa dotkol čela a hrude v ochrannom geste.

„A zo všetkého, čo o tom temnom príbehu viem, je zjavné, že chcel, aby bol dolapený a odsúdený. A to je na tom to najdesivejšie.“

----

Plávam a usmievam sa nad týmto zážitkom. Je to tak tajuplne iné, odlišné od čohokoľvek, čím som prechádzal doposiaľ.

Na planéte Krech ma štvrtili, Forogodi zasa sťahovali moju kožu zaživa po tom, ako ju obarili horúcou vodou. Najoriginálnelší boli v poprave vyznávači Boha pšenice (Kde to bolo? Na zelenej planéte Smach, celkom určite). Vyviazali moje telo v grotesknej, nehybnej polohe na múroch svojho mesta, živili ma kašou, ktorá povýšila význam slova „nechutná” na novú úroveň, a nechali cezo mňa prerastať akúsi tvrdú bylinu. Celé roky.

Plávanie ako formu popravy nemám vo svojej vzácnej zbierke celkom určite. Musím si zapamätať každú drobnosť.

Samotný telocvik sa mi už zunoval. Po dlhom ničnerobení mi každé ďalšie tempo spôsobuje bolesť. Iba s námahou udržiavam telo vo vhodnej polohe. Nohy sa vzopierajú mojej vôli a chcú hľadať oporu v hĺbke, z ktorej ich mámi studený prúd, neodbytný milenec, čo masíruje ich chodidlá. Ale obyčajné utopenie ako trest? To by bolo obrovské sklamanie.

Obzerám sa naokolo, okraj bazéna však nie je vidieť. Plávam každým smerom niekoľko minút, ale všade je iba voda.

„Ako som sa mohol tak rýchlo vzdialiť od rebríka?

„Hej!,“ zakričím. „Už nevládzem!“

Snažím sa, aby v mojom hlase nebolo badať odtieň zdesenia. Živočích vo mne reaguje rovnako ako u smrteľníkov. Hoci zahalený v závoji strachu, nemienim obdariť dozorcov ľahkým víťazstvom. Určite tam v tme čakajú na prosebné škreky, rumádzganie, hysterické vyhrážky, aby sa mohli vyškierať, rehlením si vychutnať svoju prevahu nad odsúdencom.

Zvuk by sa mal nad hladinou šíriť doďaleka. Mám však pocit, že táto voda ho pohlcuje. Zamrel v dutej, tlmenej ozvene, zhasol ako slabý plamienok na vlhkej zápalke.

„Aký veľký môže byť väzenský bazén?“ preblesne mi hlavou. „Skôr, či neskôr, musím doplávať na okraj.“

Voda odrazu zapácha. Poľahky by som uveril, že všade naokolo fučia stovky bezmenných plavcov s pokazeným dychom. Načahujem sa tak ďaleko, ako dokážem, žiadnej cudzej paže ani nohy sa však nedotknem. Smradľavé výpary môžu pochádzať spod hladiny, tam kdesi podo mnou by mohlo jestvovať čosi veľké, pulzujúce, nenáhlivo stúpajúce k nejasnej siluete môjho tela.

Škúlim do hlbiny pod sebou, ale nedokážem zrakom rozoznať takmer nič okrem tmavozelených tieňov. Na obraze popravy, ktorý si maľujem na pozadí vedomia, napriek tomu pribúdajú vzrušujúce farby. Nevidím náhodou lenivý pohyb masívneho rybieho chrbta?

„Haló!,“ snažím sa zakričať, ústa a nos mi ale zaplní voda. Horké, pálivé pohladenie v dutinách ma rozkašle. Kašeľ je hlučný iba tesne pri mojich perách, vzápätí sa mení na zvuk päste, ktorá dopadá na mäkký vankúš.

Čosi studené a slizké, čosi nesmierne veľké, sa skutočne obtrelo o moje nohy.

Kričím pomedzi výbuchy kašľa a trieskam dlaňami po ľahostajnej hladine. Voda mrazivo víri okolo mojich členkov. Je to prúd, čo vznikol rozďavením obrovskej papule? Čoskoro sa dozviem odpoveď, treba nabrať do rozboľavených pľúc čo najviac vzduchu.

----

Tento zážitok už mi nik nevezme. Ležím vyčerpane vedľa bazéna a hľadím na strieborný prívesok s bizarným symbolom. Keď som ho tomu milému dozorcovi strhol po vzkriesení z krku, v jeho pohľade bolo to očarujúce zbožné zdesenie. Mal ho, aj keď strácal rovnováhu a aj vtedy, keď sa okolo jeho tváre zatvárala hladina. Pokorný a večný študent náboženstiev, ako som ja, sa nikdy neprestane blažene usmievať. Vesmír je neobyčajné miesto plné trpiacich bytostí. A predsa prešpikované nádejou a vášnivou vierou, ktorá neuhasiteľne planie už celé tisícročia. Neviem sa zohriať v jej náručí, vždy iba načiahnem na chvíľu svoje skrehnuté dlane k tomu ohňu. Najlepšie sa dá rozdúchať v obradoch zločinu a potrestania, viera vtedy páli a je ako živé objatie. Ako láska.

Nikdy ju neprestaneme hľadať. Takto stvorení, členovia nesmrteľnej rasy, zavrhnutí poslovia – ako nás to kedysi volali? Padlí anjeli. Vždy sa mi zdalo to označenie výstižné.

Cítim, že prichádza čas návratu domov. Kontúry plaveckej haly miznú v rozochvenom horúcom vzduchu a ja si odnášam ďalší talizman a ďalšiu zo spomienok na planétu Zem.

Tak teda ryba a kríž. Kto by to bol čakal?