späť na menu

Martin Pollák

Korčuľa

 

Tri bodky na displeji telefónu jemne preblikávajú.

To znamená, že mu píše správu. Viktor bez záujmu hľadí von oknom, a zrak mu čochvíľa zablúdi k obrazovke. Trvá jej to dlho. Alebo je to tým slabým signálom? Konečne…

Neviem sa už dočkať, kedy prídeš. Cmuk.

Cmuk. Nemá rád to citoslovce. Akoby to bolo nemecké slovo. Ich habe ein cmuk gelesen. To jej, samozrejme, nenapíše.

Dočkaj času, jak hus klasu, somárik.

Nerád používa zdrobneliny. Chlapovi by nikdy v živote niečo také nenapísal. Ahoj šéfe, ten projekt pre banky mešká, somárik.

Však by si rada vedela, kedy konečne dorazím? Sa spýtam strojvedúceho?

Viktor vie, že humorný podtón v správach udrží tento online rozhovor pri živote. Netuší, o čom si ľudia väčšinou píšu. Keď sa rozhliadne po vozni, každý druhý človek drží v ruke telefón a prihlúplo sa usmieva. Blondýna oproti napríklad. Nebadane sa usmieva pri čítaní. Aj jej niekto práve píše. Nedočkavý lovec z akejsi sociálnej siete. Dnes už sú baroví zvodcovia len matnou pripomienkou starých časov. Ako film z osemdesiatych rokov, zaujme a pobaví, ale je to preč.

Smajlík. Jasné. Okamžite choď a povedz mu, nech šliapne na pedál.

Je vtipná. Musí zareagovať na výzvu na doberanie.

Ako vieš, že slovenský vlak poháňajú šľapacie bicycle? Tak ja bežím za ním teda.

Postaví sa, akoby naozaj mal v úmysle zájsť priamo do lokomotívy. Musí ísť na wecko, už to odkladal pridlho. Riskuje tým, že stratí prehľad o rozhovore. Môže sa stať, že keď strávi svojich päť minút v neodkladnej záležitosti, pribudne na displeji ďalších päť správ.

Blondýna sediaca oproti mu nevenuje pohľad, ale poposadne si, aby do seba náhodou nekopli. Viktor na ňu tiež nezíza, pre každý prípad ale zaťahuje brucho a mierne napne ramená. Čo ak by sa pozrela v nestráženej chvíli?

Ty si fakt šiel?

Mojko deje sa niečo?

Som celkom hladná. Bola som ráno s deťmi na zimáku, mala som iba čajík. Donesieš mi niečo?

Nina sa snaží udržať dialóg pri živote. Ďalšie dobré znamenie. Tri správy spoľahlivo odmerali čas. To znamená, že éra zdurenej prostaty a krátkych pobytov na záchode sa neodvratne blíži. Viktor vie, že teraz nesmie myslieť na prostatu. Mať okolo 40 nie je tak hrozné.

Tak bol som za ním. Hlavný cyklista na tejto trati. Volá sa Karol a vraví, že keď mu nespadne reťaz, dorazíme 16:25.

Smajlíky smiechu. Hovorili ste spolu dlho…

Aká si nedočkavá, myslí si Viktor. To je dobré znamenie. Mať pozornosť dámy je pri rozhovore mimoriadne užitočné.

On sa rozkecal, chápeš. Málokto za ním zájde, je tam v tej svojej tmavej strojovni celkom sám
a šliape do pedálov.

Hihi. Chudák. Určite má dobrý zadok. Tiež musím začať bicyklovať

Len to nie. Žiadna téma o zadkoch a štíhlej línii. Tenký ľad. Mohol by začať o jej zadku a o tom, ako by ho rád posúdil a podobne a naznačil by pri tom, že na veľkosti pozadia nezáleží. Pozná iba jej profilovú fotku. Či on tuší niečo o jej zadných partiách?

Na moment sa zamyslí nad možnosťami tejto cesty dialógu, ale vzápätí ju zavrhne. Nemá dvadsať.

Potí sa tam ako blázon. Hovoril mi, že keby nemiloval vlaky, už dávno by sa na to vyprdol a bol by víťaz Tour de France.

Obligátny smajlík. Nič viac.

Ja viem, moja, že som nezodvihol rukavicu intímnejšieho flirtu. A použil som vulgarizmus. Veď si všimni, že som chlap ako sa patrí. Prečo by som nepokračoval práve takto? A just budem.

Viem o Karčim všeličo. Nie si zvedavá?

Nič.

Tak dobre. Na tom teraz nezáleží. Viktora v skutočnosti pobavila predstava spoteného strojvedúceho viac, než by si myslel. Pozrie sa na hodinky. Ešte mám tri hodiny, tak prečo sa nebaviť? Nakoniec, jeho partnerka na sieti môže oceniť práve to, že nereaguje tak, ako ona očakáva. Nikto sa nikdy nedozvie, čo žena očakáva. Chce sex, alebo chce iba flirtovať, aby si zdvihla sebavedomie? Alebo ide o naozajstný autentický rozhovor dvoch osamelých ľudí? Viktor si myslí, že to môže byť všetko odrazu a zároveň tiež niečo úplne iné.

Ninu spoznal na Kecaji. Vymenili si pár slov, a ani nevie ako, a sedí vo vlaku, ktorý ho dopraví za ňou. Mali dobré rozhovory. Ona rozvedená, s dvoma deťmi, on vdovec, s jedinou, takmer dospelou dcérou. Klasika. Ich jemné flirtovanie má svoje čaro, to Viktor priznáva. Často to tak je. A ešte častejšie sa čaro pominie po prvom stretnutí. Akoby online svet flirtu bol svetom sám osebe. Má obavu, že aj tentokrát to tak môže byť a on je práve na ceste do konečnej stanice. V reálnom svete aj v tom virtuálnom.

Volá sa Karči, ale volajú ho Korčula. Že neuhádneš prečo?

Nik nevie presne, ako to vzniklo. On sám hovorí, že je to skomolenina oslovenia “Karči”. Nikdy nevedel korčuľovať, hoci ako chlapec obdivoval Golonku. Ja si ale myslím, že sa ako dieťa prepadol pod ľad na rybníkoch. Vtedy preťal ľad ako korčula.

Jeho písanie preruší náhla správa.

Jooj, mojko, musela som odbehnúť, doručili mi ten fén konečne.

Fén? Ok. Chvíľku treba počkať. Možno má ešte niečo na srdci. Viktor v skutočnosti potrebuje ocenenie a pochvalu. Veď tu vymýšľa kraviny namiesto toho, aby písal o zadočkoch. To sa musí uznať.

Uau, to čo píšeš? To si čítal niekde?

Nie. To ti píšem o Karolovi z lokomotívy. Ak ťa to teda zaujíma.

Smajlík. Jasnéé, ty si super! Tak čo ešte vieš?

Som super. Viktor sa rozhliadne po ľuďoch, akoby chcel povedať, počuli ste? Nepočuli.

Napíšem ti ako sa to stalo. Urob si pohodlie a nechaj sa unášať…

Jasné, pohodlie a tri bodky. V tom je viac sexu, než ktokoľvek tuší. Viktor sa už usmieva rovnako nahlúplo ako blondýna oproti.

Bol to už jeden z tých posledných zimných dní. Keď sa človek zhlboka nadýchne a postrehne prísľub jari v ovzduší, ale zima ešte nevzdala svoje ambície.

Malý Karolko mal zakázané ísť na ľad, mohol sa iba dívať na sestru ako krúži naokolo.

Prečo ho nechala samého? Ako sa dostal na ľad?

Nik nevie. Upútal ho odlesk dávno zabudnutého alobalu z čokolády, ktorý zamrzol na hladine?

Alebo sa mu zakotúľala sklenená guľôčka od brehu, v ktorom si ostrým kameňom vyhĺbil jamku?

To sa nedozvieme.

Už som ticho.

To nemusíš mojko. Jeho sestra, Tamara, v tom čase v rannom rozpuku, ak to tak možno povedať, obdivovala úspechy Ondreja Nepelu.

Snívala o kariére krasokorčuliarky, vieš aké sú dievčatá v tom veku.

Darmo jej mama zakázala ťahať Karolka k rybníkom.

V nedeľu zakaždým vykĺzla z domu a pod zámienkou že Karolkovi ukáže cencúle na kravíne, zamierila vždy na svoje klzisko slávy.

To, že sa jej malý braček vtedy neutopil, bolo šťastie a tá príhoda ju ovplyvnila tiež výrazne.

Šibe mi, pomyslel si Viktor. Chlapi píšu ženám oplzlosti a posielajú fotky pipikov a ja tu roztápam ľady fénom slov. Naozaj som si pomyslel, že vraj fén slov? Dnes som asi na tabletkách.

Na rybníky v tom čase chodieval aj istý Matúš Hruboň.

Mal dlhé vlasy a vedel vykrúžiť dokonalé rittbergery.

Tamara, lebo tak sa Karčiho sestra volá, bola doňho šialene zamilovaná.

Nevenovala pozornosť Karolkovi, veď drobec nikdy nezlostil.

Čupel na brehu a preháňal guľôčky ukazovákom.

To je aké pekne. Smajlík. Normálne to je úžasné. Ty tak vieš písať?

Som ťa ohúril čo, bejby? Ešte počkaj na iné moje jazykové schopnosti. Debil som. Pubertiak. Toto jej rozhodne nenapíšem. Prečo ma ten príbeh zaujal a kde sa vzal? Viktor nie je o nič menej prekvapený ako Nina.

Ja viem všeličo…

Tri bodky znova? Zbytočne.

Pokračujem. V tú nedeľu sa stalo viacero vecí odrazu.

Fešák Hruboň meškal, a Tamara sa dlho mrzuto kĺzala v sviežom povetrí.

Ten deň sa tešila, že svoju tajnú lásku uvidí, pretože týždeň predtým ležala horúčkach doma a rybník bol iba vzdialený sen.

Keď zazrela v diaľke červený sveter (Matúš nikdy nechodieval vo vetrovke. Som chlap, vravieval a smial sa pritom), srdce jej poskočilo.

Aha. Tak bola zamilovaná. To poznám. Smajlík

Jeho vlasy viali a boli ohnivé hoci boli tmavohnedé.

Horeli okolo jeho hlavy, ako sa so smiechom blížil po hladine.

Tamare bolo odrazu horúco od toho ohňa, tušila, že tie plamene ju zachvátia a že chce naveky horieť v tom žiari.

Aspoň si myslím, že niečo podobné ju mohlo napadnúť. Bolo to dievča odchované na Angelike.

Počula iba jeho smiech a videla červený sveter a široký úsmev.

Kto by sa čudoval, že nepostrehla, že od brehu sa odlepil malinký tieň a trieli rovno do miest, kde je ľad najtenší?

Joj. Bojím sa o Karolka. Tak ale chápem keď bola zaľúbená. Smajlík

Vyľakaná kačica vzlietla k nebu a drobný Karolko ako zmyslov zbavený bežal po ľade.

Tamara mala na tvári úsmev, ten, čo je ako odznak všetkých zamilovaných.

Malé nôžky ledva zodvihli čižmy od zeme. Hádam preto sa špička čižmy zasekla o konár zajatý v ľadovom zovretí.

Chlapček letel iba chvíľu vzduchom. Stačil si uvedomiť, že je ako Gagarin a že sa odpútal od zeme. Bol to krásny, hoci krátky moment.

To je krásne, chrobáčik…

Potom sa odohralo viacero vecí odrazu. Predstav si tú situáciu:

Tamara, predstierajúca ľahostajnosť, sa kĺže v dráhe, ktorá sa -ako dúfa - pretne s tou Matúšovou.

Čapicu už dávno nemá na hlave a je v póze, v ktorej vyniknú jej ženské boky.

Ozve sa praskanie ľadu a prekvapený, akoby pobavený výkrik.

Tamara si nestihne uvedomiť, čo sa deje na okraji jej zorného poľa.

Ktosi vykríkne. - Tvoj brat! Veď sa utopí, ty koza!

A nemôže to tak byť. Lebo ten hlas znie tak nahnevane.

Ten hlas, ktorý patrí najkrajšiemu chlapcovi aký kedy kráčal po zemi. Hlas vždy veselý a prekvapivo hlboký, veď Matúš ešte nie je úplne dospelý.

A predsa to tak je. To on! Na voľakoho kričí a blíži sa k nej. Hľadí na ňu, ale jeho oči sa na jej tvári zastavia iba aby popálili.

Hnevá sa a mračí a má veľkú rýchlosť

Na ňu! To na ňu Matúš kričí, pretože vzápätí ju odsotí a pokračuje v jazde

Kam tak trieli? Tamara sedí, udrela sa ale nič necíti. Vtedy to zbadá.

Niekto sa prepadol pod ľad a zúfalo sa metá vo vode.

Zelenožltá čiapka! To je Karolko!

Viktor sedí napäto a prsty na rukách mu tŕpnu. Kedy som naposledy takto písal? Ešte predtým, než..nezbalil som svoju ženu na básne na obaloch od písaniek? Na krátky moment ho udrie do pŕs ozvena bolesti, ktorú pochoval iba nedávno. Nádych a hlboký výdych. Len kľud.

Čo sa stalo ďalej? Nenapínaj ma miláčik.

Dodnes Tamara nerada o tom zážitku hovorí. Vraj jej zamrelo srdce, vraví. Ale to sa ona tak vyjadruje.

Viem si predstaviť čo cítila. A aj čo cítil Karolko.

Len si to predstav. Mal 4 rôčky, musel mať strach.

Starí ľudia vravia, že pod ľadom miestnych rybníkov žije zimná víla.

Vraj rada stiahne neposedné deti za nôžku rovno pod ľad.

Neviem či Karči počul tu poveda

ku, ale iste v tej chvíli cíti ľadové prsty tej krutej bytosti.

Chce ho stiahnuť k sebe a učičíkať. Pradávno prišla o svoje deti, keď tancovala na zamrznutej hladine.

Teraz chce Karolka. Privinúť a upokojiť naveky.

Víla nemôže byť zlá. Nahnevaný smajlík

Vravím, sú to iba legendy.

Dobre ale opisujú pocity, ktoré chlapček mohol mať, aj keď by ich tak neopísal, nie?

Čo bolo ďalej?

Či už to bola zlá vila alebo nie, ten deň sa drobec neutopil.

Dlhovlasý hrdina, akoby v tej chvíli vyrástol z ľadu, podáva chlapčekovi palicu.

Chyť sa silno!- kričí. Žiaden iný hlas nie je tak rozhodný a zvučný.

Matúš ho zachránil! Jej láska. Smajlík

A veru Karolko sa palice zachytil. Ani sám netuší ako. Cítil iba že ho niečo veľkou silou ťahá preč od studených a smutných víl.

Tamara na kolenách plakala a stískala svojho brata. Iba ktosi..Matúš?..ich oboch dostane na breh.

Hambí sa a bozkáva svojho brata a nedokáže zo seba vypraviť ani slovo.

Ja to čítam, je to úžasné

Pre nás je to banálna príhoda, niečo sa ale nadlho v ten deň zmenilo.

Tamara už nikdy neobula svoje korčule a na svojho bračeka dozerala ukážkovo.

Karolko prekvapivo nemal žiadnu traumu.

Keď nadišla ďalšia zima, pýtal sa sestry, kedy pôjdu k rybníku.

Myslím, že si naozaj veľa nepamätá. Ale myslím si, že nezabudol na jamku v brehu a na ligotavé ryhy na zamrznutej hladine.

Ryhy po korčuliach, čo boli ako koľajnice. Nikdy nevedel kde začínajú a kam vedú.

Som presvedčený že si nepamätá na svoje detské predstavy, ale keď omnoho neskôr cestoval svojim prvým vlakom, zrodila sa láska, ktorej sa už nezbavil.

A teraz má Karči vezie za tebou, len si predstav…

Ty vole! Tak teraz musela ísť do kolien. Viktor položí na chvíľu mobil na pultík pod oknom a precvičuje si prsty. Je ponorený v niečom, čo nie je skutočné, zároveň ale cíti, akoby to bolo viac reálne ako čokoľvek čo zažil. Veď aj ja som sa prepadol pod ľad a takmer ma to stiahlo, premýšľa.

Mojko, to je aké pekné. Mal by si to napísať niekde. Si úžasný. A čo Tamara a Miloš? Už to nebola láska? Túžim vedieť, čo bolo ďalej.

Viktor zaváha, keď jeho ukazovák zastane nad klávesnicou. Pokračovanie? To naozaj môže priniesť iba roztápajúca sa voda z hôr. Necháme sa prekvapiť.

Jasné. Tamara..ona už na rybníky nechodila. S Matúšom sa stretli až omnoho neskôr.

Vlastne nie. Mám dojem, že ona sedí tiež v tomto vlaku a je na ceste za ním. Nedávno jej zomrel manžel a ostala sama. Počula, že Matúš Hruboň žije v tvojom meste. Tak dúfa, že tentokrát zachráni aj ju.

Viktor vidí ubiehať zasnežené kopce za oknom. Nejakú chvíľu nebude schopný písať.

My všetci sme v tomto vlaku, ja, Tamara aj Karči. V ľadovej vode po pás. Ešte sa neutopíme. Ešte veríme v záchranu.