späť na menu

Martin Pollák

Most

 

Niekedy sa človek rozhodne, že spleťou ulíc prepláva ako ostriež dravým prúdom. Chce niečo stihnúť, niekde musí byť v presne danom čase. Doslova sa mihne okolo stánkov s tabakom a lavičiek s opilcami. Míňa ľudí a priečelia budov, ale nemá čas pokochať sa vypasovanými nohavicami študentiek, ani tajomstvami architektúry. Má červené líca od námahy a odmeriava chodníky dlhými krokmi. Niečo za ním neustále veje. Šál, uvoľnený opasok na plášti, šnúrka na kapucni. Musí vytrvať v usilovnom pohybe, rytmus rýchlych nôh zmenia iba pasce, náhodne nastražené mestom – mláka, zvracanina (na nej hodujú holuby), kus zahodenej bagety.

Každý v tomto Meste sa neustále niekam náhli. Dnes som ani ja nebol výnimkou. Nech mi je dovolené iba džentlmensky naznačiť, že ma niekto netrpezlivo očakával. Zabočil som k nenápadným schodom klesajúcim k Riečnej ulici. Boli dobre zamaskované prevísajúcimi konármi unavenej vŕby. Tu sa netrebalo predierať davom. Zvuky Mesta akoby zázrakom utíchli, vošiel som do brečtanového kráľovstva predošlých storočí. Krátka ulica, dlážedná šmykľavými okruhliakmi, ma viedla k rieke a ľudoprázdnemu Mostu. Chodník sa nebadateľne sa vlnil, ako skamenelý prítok.

Most je objekt, ktorý sa skvele vyníma na fotografiách, sedí trpezlivo modelom pre ašpirantov štúdia uhlíkovej kresby. Týči sa nad zapáchajúcou riekou, hamblivo sa plaziacou zabudnutými štvrťami. Je to miesto, kde rada oddychuje jeseň. Používa ho ako plátno pre svoje hrdzavo-hnedozelené maľby. Ale ľudia po ňom často nechodia. Pôsobí na nich príliš staro a krehko. Je možno starší ako samotné Mesto. Už roky sa hovorí o tom, že sa bude renovovať. Myslím, že skôr sa očakáva, že jedného dňa sám potichu odpláva po prúde, do krajiny večných riek. Bol som odhodlaný po ňom prejsť svižne, bez zastavenia. Pripadal mi ako nudný starec, ktorý číha na kohokoľvek, komu by vyrozprával pradávne príbehy.

Zábradlie na okraji Mosta bolo vykované v hypnotizujúcom vzore prepletených rýb a vŕbových haluzí. Znenazdajky som zbadal muža stojaceho za ním. Naľakane som zastal. Bariéru, siahajúcu dospelému chlapovi povyše pása, určite preliezol poľahky. Vlastne nebolo zvláštne, že som ho nezaregistroval už z diaľky. Vo svojom tmavozelenom kabáte vyzeral, ako keby k Mostu neoddeliteľne patril. Dlaňami sa podopieral o kov za chrbtom a hľadel niekam dolu. Dlhé mastné vlasy mal zopnuté v cope. Chvíľu mi pripadal ako akčný filmový hrdina, čakajúci na prechádzajúcu loď gaunerov. Napätý postoj, špička ľavej topánky mieriaca dolu. V nasledujúcej chvíli sa plavným skokom odrazí, aby prekvapil zloducha unikajúceho pred spravodlivosťou. Dokonca som sa rozhliadol po rieke, či neuvidím to zákerné plavidlo. Potom som si spomenul, že posledná loď tadiaľto plávala pred šesťdesiatimi rokmi.

„Dobrý deň,“ pozdravil som.

Muž pootočil hlavu. Štyridsiatnik. Iba náznak druhej brady, chlapík vo forme.

„Pomôžem vám?“ opýtal som sa.

Veľmi pomaly sa nadýchol a potichu odvetil: „Choďte… len choďte ďalej. Nič mi netreba.“ Impulzívne som k nemu podišiel a chytil za látku na kabáte. Na dotyk pôsobila klzko a studene. „Neskáč! Kašli na to!“ Dúfal som, že normálny chlapský tón reči ho z toho dostane, nech to už je čokoľvek.

Reagoval spomalene. Nesnažil sa mi vytrhnúť, iba korytnačím pohybom obrátil tvár a pozrel mi do očí. „Nechaj tak,“ prikázal mi. „To nemá význam.“ Do nosa mi vrazil nezmeniteľný závan rumu. Kvalitného. Výborne, pomyslel som si. Zo sveta, kde bolo nutné sekundy zahrievať za stáleho miešania, som vbehol priamo do večnosti chladnúceho časového pudingu. Akurát ja som musel vyrušiť pokojného, neškodného samovraha v jeho snahe o tichý dramatický výstup! Keby chcel skočiť, skočil by už dávno. Tento potreboval mňa, náhodného diváka srdcervúcej tragédie. Mal by som zahrať svoju rolu. Hysterickým hlasom privolávať pomoc. Vzápätí trhať zo seba šaty a vrhať sa za ním do studenej, špinavej vody! Tak to nie! Iba dnes som investoval do luxusnej košele a pofŕkal sa kvalitnou vodou po holení.

„Prečo tu blbneš? Kvôli ženskej?“ vyskúšal som.

Samovrahova tvár sa pokrčila ako napnutá plachta, do ktorej niekto zastrčil palicu. Takže v tom bola ženská.

„Hybaj. Poď nazad! Dáme si rum niekde v teple a porozprávame!“

Zdalo sa, že predstava zlatohnedej tekutiny, prevaľujúcej sa v sklenenom poháriku, muža na chvíľu zaujala. Vzápätí však odmietavo pokrútil hlavou. „Poviem ti hneď. Nikam nemusíme ísť. Žena ma… podvádza!“ Posledné slovo opilecky zdôraznil a uprel na mňa zelené oči plné sĺz. Mal som dojem, že sa pozerám do rieky, keď ešte bola nepoškvrnenou bystrinou. Nie tým bahnitým tokom odpadkov pod nami.

Ďalší chudák, ktorý si myslel, že sexuálna emancipácia žien zostala nesmelo stáť pred bránami jeho manželstva. Dnes nejedna podvádza svojho zákonitého partnera. Čosi o tom viem.

“Snáď nebudeš skákať kvôli nejakej krave!“ snažil som sa ho presvedčiť. „Choď a zbaľ kočku aj ty! A budeš v pohode.“

„Agi,“ zamrmlal.

„Hm?“

„Volám ju Agi.“

Vyviedlo ma to na chvíľu z miery, priznám sa. Nedal som však na sebe znať prekvapenie. „To je nezvyklé meno.“ Opilec mi venoval zlostný pohľad. „Je to najkrajšie meno na svete!“ zavrčal nevraživo. „Veď je,“ uznal som a pevnejšie som zovrel látku jeho kabátu medzi prstami. „Povedz mi o nej viac!“

Niekoľko sekúnd skúmavo pozoroval moju tvár, zvažoval, či mi môže dôverovať. Vzápätí unavene prikývol, akoby si v mysli odpovedal na nejakú otázku. „Pusť ma,“ poprosil ma. „Poviem ti o Agi.“ Nechal som látku prekĺznuť pomedzi prsty a oprel sa o zábradlie. Ak chce skočiť, aj tak mu v tom nezabránim, pomyslel som si. Stačí, aby sa jemne odrazil. Samovrah otočil hlavu k rieke.

„Agi je moja rybička. To sa ťažko vysvetľuje. Brázdime vodu už roky. Vieš, že voľakedy bola táto rieka plná plavcov?“

Pozoroval som ubiehajúcu hnedú hladinu pod sebou. Nedokázal som si predstaviť, že by sa v nej ktokoľvek ocitol dobrovoľne. Muž hovoril z cesty. Ak by si pamätal ľudí, kúpajúcich sa v tejto vode, musel by mať vyše sto rokov.

„Svet sa zmenil,“ pokračoval. „Dnes sem niekoho dostať, to je umenie!“ Mávol rukou nad márnosťou sveta. Nemal som chuť počúvať siahodlhé alkoholové výlevy. „Prečo myslíš, že ťa podvádza?“ opýtal som sa.

Usmial sa. „Ako cítiš, že máš zákerného ostrieža v revíre?“ Pokrčil ramenami. Potom dodal: „Ja ju chápem. Ona… robí to pre mňa.“ Nerozumel som, čo má namysli. Chlácholivo som ho potľapkal po pleci. „A čo? Tak s niekym spí. Veď neskáč…“

Mykol ramenom, akoby chcel odohnať ľudský dotyk. „Niečo pre mňa urobíš kamarát,“ oznámil mi. Jednou rukou sa prestal pridŕžať mosta a siahol do vnútorného vrecka na kabáte. Na desivý moment som mal pocit, že stratí rovnováhu. Strhol som sa. Našpúlil pery v chlácholivej grimase. Opäť nadobudol balanc a obrátil zrak ku mne. „Aha.“ vytiahol bielu mušličku. „Toto odnes mojej rybke. Ona porozumie.“

Mušľa sa perleťovo zaleskla vo svetle jesenného slnka.

„Odnes jej to sám,“ namietal som. Snáď niečo netuší, prebleslo mi hlavou.

„Počkám,“ povedal. „Odnes jej môj dar a ja neskočím a počkám na ňu. Slovo chlapa!“ Nedokázal som mu protirečiť. V očiach mal vpísané odhodlanie, ktoré si dokáže vyhĺbiť koryto a premiestniť skaly. Ako omámený som vzal navlhlú škrupinku z jeho ruky.

„Je to daľeko?“

“Prejdi po moste a hneď zaboč doľava. Tyrkysové dvere.“

Samozrejme som veľmi dobre vedel, kde to je. Muž je na rybách, napísala mi SMSku dnes ráno, Vodná 1. Odkedy som Agi stretol na plavárni, prešiel iba mesiac a už bola nedočkavá, mrška. Teraz je po všetkom. Tohto chlapa si na svedomie nevezmem.

Zdalo sa, že už mi nevenuje pozornosť. „Bež! Čas sa kráti.“ povedal.

Rozbehol som sa. Počul som hlasné čľupnutie, keď som opúšťal Most po kamenných schodoch, alebo sa to odohralo iba v mojej hlave?

Ako zmyslov zbavený som dobehol k dreveným dverám, neobťažoval som sa klopaním a vošiel som do starého domu. Vlhká, úzka chodba ma doviedla do tmavej miestnosti. Agi ležala na belasej obliečke manželskej postele ako bábika na lascívnej svadobnej torte. Opierala sa o lakte a nohy v sieťových pančuchách mala roztiahnuté. Zelené závesy na oknách prepúšťali tlmené svetlo, ktoré milosrdne zahaľovalo nevkusnú tapetu s obrázkami žiab a olupujúcu sa omietku. Keď ma zbadala udýchaného vo dverách, zaklonila hlavu a zasmiala sa.

„Si nedočkavý, kaprík?“

„Tvoj muž!“ vyrazil som zo seba. „Skočí z mosta!“

Povytiahla obočie, ale neprestávala sa usmievať. Roztrasenou rukou som jej podával mušľu. „Toto posiela. Čaká ťa. Teraz… čaká na moste. Choď, inak si ublíži!“

Bez náhlenia sa posadila a vzala dar z mojej ruky. Jej koleno sa jemne dotklo môjho rozkroku. Špičkou jazyka si prešla po perách. „A neskočíš radšej ty na mňa, žabiačik?“

Stuhol som neschopný slova. Dívala sa na mňa a zvuk jej hlasu mi jemne víril okolo uší a sľuboval všetky rozkoše sveta. Sedela predo mnou ako vodná siréna, záhyby prikrývky okolo polonahého tela rozbúrené ako praoceán života.

Keď videla moj úžas a vzrušenie, dievčensky sa zachichotala. Privoňala k vlhkej lastúrke. Aróma karibského rumu zosilnena. A bahna. Riečneho bahna.

Otočila sa k toaletnému stolíku a odchýlila jeden zo šuflíkov. Mušličku doň starostlivo uložila. Nebol som si istý, ale akoby som v šere zahliadol celú kôpku podobných perleťových schránok. Na hladinu môjho vedomia sa vynorila neodbytná myšlienka, že som práve za niečo zaplatil.

„On dobre vie, že aj ja potrebujem mať – tu a tam – svoju spriaznenú dušičku,“ hovorila akoby na vysvetlenie.

Zrak mi skĺzol na jej napnuté stehná. Pokožka na nich sa omamne trblietala. Modré vlasy sa jej ospalo vznášali okolo hlavy. V pološere svietili jej prsia, ledva schované za mušelínovou košieľkou. Cítil som sa ako niekto, kto sa ponoril do hlbiny. V ušiach mi zaľahlo a čas takmer úplne zastal. Bola nádherná a ja som po nej túžil, ako nikdy po žiadnej žene. Chcel som sa v nej utopiť.

„Skoč!“