späť na menu

Martin Pollák

Pivnica

 

O tom, že otec zomrel, som sa dozvedel od kolegyne, ktorá mala vo firme na starosti prijímanie hovorov. Tuším sa volala Klára a vedela byť v telefóne dosť výrečná.

Vošla do mojej kancelárie s výrazom, aký má neplavec, čo sa zdesene vynoril nad vodnú hladinu. Povedala mi: -Zomrel ti otec!

Mala zmysel aj pre dramatično. Mám pocit, že sa aj zadúšala a zrýchlene dýchala. Bol som rád, že mi správu oznamuje práve ona a nie Boris. Boris pracoval hneď pri vedľajšom stole a jeho výraz bol nekonečne ľahostajný. Ak by odkaz o otcovej smrti prevzal on, iba by sa jemne obrátil mojim smerom a pomedzi ledva odchýlené pery by precedil: -Otec. Mŕtvy.

Klára vydýchla smutnú správu na hranici fyzických síl a zvládla aj bezmocne nemú choreografiu so všetkým, čo k tomu patrí. To znamená podlomenie kolien, ťažké navalenie sa do najbližšieho kancelárskeho kresla, dlaň na hrudníku atakďalej. Potešilo ma, že smrť otca má dôstojného oznamovateľa. Prijal som svoju rolu mužného prijímateľa zvesti. Postavil som sa pokiaľ možno zadumane, končekmi prstov dotýkajúc sa stola. Hlava mierne sklonená k hrudníku, plecia naopak vystreté. Chlap, ktorý práve prijal úder, ale je pripravený ďalej čeliť životu.

Otcovi by sa to páčilo. Mal rád operu.

---

Bolo potrebné vybaviť záležitosti okolo poslednej rozlúčky. Zariadil som kremáciu a nadiktoval jednej milej pani základné údaje pre doplnenie prázdnych políčok vo formulári dojemnej rozlúčkovej reči.

Nezabudol som ani na USB kľúč s nahrávkou “I’m a believer”. Viem, že ju mal rád. Dokážem pochopiť, že v roku 1967 tá skladba mohla otcovi znieť ako doslovné vyjadrenie poryvov jeho 16 ročnej duše. Sedel niekde v meststkom parku na operadle lavičky a vlasy mu splývali na ramená. Bol určite zámerne neoholený, aby vyniklo to čerstvé páperie pod nosom a po bokoch tváre. Monkees vyrevovali iba v jeho hlave, v rytme pripomínajúcom vytrvalú masturbáciu, keď pozoroval dievčatá promenadujúce  naokolo.

Zbadal moju mamu priamo vtedy a tam? Alebo až o rok, nedbalo a zvodne opretú o ruský tank? Zabudol som, kto si má pamätať rodičovské príbehy počuté počas rodinných osláv?

Mne by sa z toho roku zrejme páčila pieseň “Girl, You’ll Be a Woman Soon”. Môžem byť však ovplyvnený scénou Mie a Vincenta, neviem.

Keď som sedel v krematóriu, hľadel na rakvu a počúval song zo Shreka, prišlo mi um, že nadchádza čas upratať otcovu pivnicu. Viem, mal som sa ponoriť do smútku a premietať si v spomienkach spoločne chvíle, ibaže kto má dnes na také veci čas? Je treba zariadiť mnoho praktických záležitosti, a času nikdy nie je nazvyš.

Rakva pomaly klesala pomedzi vkusne naaranžované vence a ja som cítil na pokožke zimomriavky. Tá otcova pivnica, až to bude skutočná rozlúčka, pomyslel som si. Tam sa neupratovalo posledných 40 rokov.

---

Rodičovský byť je v sídliskovom paneláku. Má tri izby, jedna z nich patrila dlhé roky mne. Minulý rok som tam zaviedol predavačku Moniku. To už som mal 39 a splnil som si tak pubertálny sen o nahej babe v detskej izbe. Otec už bol v tom čase v nemocnici. Po ôsmich tequilách jej bolo celkom jedno, kde sme. Preto nedokázala oceniť, že byt je niečo ako skanzen, zakonzervovaná pamiatka na sedemdesiate roky. S nábytkom kúpeným z novomanželskej pôžičky a sprchovou ružicou z čiernej gumy. Keď sme sa Moniku vysprchovali, zabalila sa do županu s medvedíkmi, v ktorom som ešte ja osobne pred mnohými rokmi cválal na hojdacom koníkovi a zrážal drakom hlavy.

Otec nič nevymieňal ani nevyhadzoval. Vytvorili tak s mamou očarujúce miesto na život. Očarujúce pre každého, komu v žilách koluje krv pravého archeológa. Svedectvo normalizačnej éry. Ak je byt svetom sovietskych kuchynských prístrojov a červených kresiel, aký vesmír ma čaká dole v pivnici?, pýtal som sa sám seba.

Keď som z háčika v kuchynskej skrini zvesoval kľúč od pivnice, bolo mi jasné, že som sa podujal na výpravu, ktorá ma môže navždy zmeniť. Ten kľúč patril výhradne iba otcovi, rovnako ako stará sada šrubovákov a starostlivo ukryté výstrižky nahých žien z juhoslovanského časopisu.

Spoločné pivnice boli v prízemí trinásťposchodového paneláka. Ako chlapec som tie priestory nemal rád, zpoza každého rohu mohlo kedykoľvek vyskočiť niečo desivé. Prerastený pavúk križiak, šialený pionier, čokoľvek. Vojsť do chladného labyrintu pivníc znamenalo pátrať v črevnom systéme bloku. Odpadové a rozvodné potrubia, záhadné škvrny na dlážke a na stenách. Strop dlhé roky zdobili zápalkové ružice. Náhodou viem, ako vznikali. Mal som tú česť sledovať umelca, ktorý ich tvoril, priamo pri práci. Volal sa Slavo Danko, mal v tom čase 12 rokov a zápalkové grafitti bolo jeho podpisom kamkoľvek sa ukryl, aby mal kľud na dopoludňajšiu cigaretku. Zápalku vždy prilepil na strop poctivým, z päty vytiahnutým chcrchľom, dolu hlavičkou. Potom ju zapálil a z jej plameňa sa zrodil čierny kvet. Mnoho pivničných sieni okolitých panelákov zdobia Dankove diela. Budú udivovať budúce generácie historikov umenia svojou vulgárnou krásou a svedectvom o poetickej povahe Husákových detí.

Naša – otcova – pivnica, bola v druhej chodbičke naľavo. Špenátovo zelené železné dvere strážili užitočné poklady. Preto boli zaistené masívnou klatkou. Odomkol som ju a zvesil poľahky, otec ju nepochybne olejoval. Na krátky moment som zaváhal pred zatvorenými dverami. Predstava, že sa na mňa vyvalí štyridsaťročná lavína pačkamentov, mi nebola príjemná. Jednu nohu som jemne posunul dozadu, akoby som naozaj očakával frontálny nápor.

Dvere sa otvorili takmer nehlučne. Pocítil som mierne sklamanie, od osemdesiatych rokov tak akosi očakávame, že odchýlenie brány do podsvetia majú sprevádzať príslušné zvukové efekty a závan horúceho vzduchu alebo tak niečo. Za dverami však panoval studený pokoj a večné pološero.

Nedoniesol som si baterku, prišlo mi na um okamžite. Hneď vedľa dverí trčal zo steny čierny vypínač. Otočil som ním, to on dal obsah citoslovcu “Šťuk”. Svetlo, ktoré som tým vyčaroval, bolo unavené ako ospalé letné popoludnie, žiaľ, nie rovnako žiarivé. Ledva ohmatalo obrysy predmetov, ktoré na mňa placho zazerali z pivničnej tmy. Žiaden strach, pristihol som sa, ako im šepkám. Stávate sa účastníkmi krásneho kolobehu užitočných vecí. Recyklácie.

Chvíľu som čakal, kým sa môj zrak prispôsobí svetelným podmienkam. Bol som Henrik Schliemann a stál som pred svojim kopcom Hisarlik, v ktorého útrobách som tušil svedectvo o mýtoch dávnych čias. Zväzok pevných plastových vriec, to boli pokladnice, čo zanedlho premiestnia skvosty kráľa Priama do kontajnerov.

Vrstvu Ia a Ib, nakopili haraburdy posledných rokov. Sada plastového riadu, ktorý mal slúžiť na servírovanie boršču pre letných hostí, keď ešte otec vládal chodievať do záhradnej chatky. Zamastená krabica s klincami, starostlivo povyťahovanými zo starých dosák. Tie stáli opreté o stenu, netuším, či ich otec privliekol zo záhrady, alebo či po nociach tajne rozoberal lavičky okolo detských ihrísk. Vedro so zvyškami zachnutej modrej farby a natrhanými handričkami. Každá z nich by poskytla špecializovanému forenznému laboratóriu prácu na polroka pri analýze zvyškov záhadného pôvodu. Stvrdnuté štetce, násady od neznámych nástrojov, krájač kapusty a tri ohavné obrazy od maliara, ktorý by určite nechcel, aby si ktokoľvek pamätal jeho meno.

Vo vrstve II, v plátenných vreciach, ležali zakonzervované pamiatky na roky deväťdesiate. Hrubé pracovné kalendáre s riedko popísanými poznámkami a telefónnymi číslami, faktúry za telefón a hrby iných papierov z hlavičkami firiem, ktoré existovali niekedy iba pár dní. Fascikle s prázdnymi hárkami, plastový vytáčací telefón, ktorý cinkol keď som ho hodil nazad. Drobná magnetofónová páska do záznamníka, z ktorého zostal iba predný panel. Na začiatku toho obdobia roky otec nadobudol optimistický dojem, že porevolučná doba bude priať podnikaniu. Pamätám si, že mi vtedy ako pubescentovi ukazoval hrdo pečiatku, ktorú si dal vyrobiť. Aha, tuto je. A dve ďalšie.  Keďže nemal kontakty na hrubokrkých držiteľov kapitálu tej doby, mohol s tými pečiatkami robiť úžasné veci. Pokojne si mohol opečiatkovať akýkoľvek papier a vytvárať z odtlačkov zaujímavé vzory. Vidím, že to aj často robil.

Pre generáciu našich otcov prikvitol osemdesiaty deviaty nevhod. Akurát sa ich život preklopil do obdobia stredného veku, už vedeli čo kde vybaviť za akú protislužbičku. Naučili sa už veľmi obstojne držať hubu v pravom momente a svet nádherne voňal sociálnymi istotami. Nečakali, že po tej papuli dostanú tvrdšie, než ktokoľvek. Zo sebavedomých, zabezpečených tatov sa počas desaťročia stali účinkujúci v reality show s názvom “Preži v džungli”, vysedavajúci na úradoch práce a na pive.

Uvedomil som si, že práve teraz, po lakte ponorený vo zvyškoch otcovho živnostenského pôsobenia, mám k nemu najbližšie. Som v podobnom veku, ako on vtedy. Preskakovanie z liany na lianu a vyrevovanie do zapareného vlhka pralesa mi ale nerobí problém. My sme deti, ktoré zostali v sivej Československej zoo iba jednou pätou. Je to síce naša Achilovka, ale nebojácne sa vrháme do boja v pevnej viere, že Tróji natrhneme zadok.

Pivničná hrobka začala byť zaujímavá vrstvou IIIa, be a cé. Krajina môjho detstva. Drevené prepravky tu boli zaplnené po okraj predmetmi, ktoré by v ITéčkárskych kruhoch vyvolali vášnivé debaty. Elektronická Hra Ňu pagadi. Drevený telefón, akoby vyskočil priamo z filmu “S tebou mě baví svět”, sklenené elektrónky do čiernobieleho televízora. V modrom obale s nálepkou ROH hrubý zväzok detských kresieb a husto popísaných papierov. Tak sa na to pozrime. Papiere boli zažltnuté, mali rozstrapkané okraje. Mama si na ne poznamenala každý nezmysel, ktorý sme ako deti – ja a brat – prežili alebo vyslovili.

Ferko odhodil otcovu špinavú topánku do koša. Fuj odhodíme do ba, povedal.

Alebo:

Pýtam sa: Tomáško, ľúbiš mamku? Áno. A ľúbiš aj ocka? Hovorí: Aj Deda Mráza ľúbim.

Viem si predstaviť, ako rodičia sedia v kuchyni, môj brat zahadzuje otcovu poltopánku, oni si vymenia prekvapený pohľad a potom sa hlasno rozosmejú. Kdeže je dnes môj starší súputník osemdesiatymi rokmi a kdeže je mama? Kdekoľvek sú, zrejme sú spolu. Zahynuli v deväťdesiatom štvrtom v plechovej krabici s logom Škoda na prednej maske.

Sú tu aj kresby. Obvyklé detské diela, so zelenou trávou, modrou oblohou a žltým slnkom. Ani neviem, pri ktorých z nich si môžem pripísať autorstvo, a ktoré nakreslil brat. Delili nás iba dva roky a ani jeden z nás sa nevyznačoval výnimočným talentom. Pamätám si túto perokresbu. Je na nej indián, sediaci v tureckom sede pod palmou. Tú scenériu pre mňa načarbal otec, keď som ho ako šesťročný vytrvalo prenasledoval po byte s perom a papierom.

Modré plastové vrecia za mnou sa nadúvali spomienkami na život môjho otca a pivnica predo mnou sa nadychovala čoraz voľnejšie. Nedokázal som sa zbaviť pocitu, že odlahčujem čln, vratko plávajúci na vlnách rodinnej histórie. Čosi v útrobách toho priestoru na mňa trpezlivo čakalo. To presvedčenie bolo rovnako pevné ako záhadné. Ramená a ruky mi pokryl jemný prach. Bol to prach mojich rodičov a brata, šibalsky ma šteklil v nose a hladil po tvári.

Neustával som v práci, až kým nebola pivnica úplne prázdna. Prebrodil som sa sovietskymi vlajkami a lampiónmi, kusmi zlomenej garniže, školskými zošitmi a detskými lyžami. Kovové odznaky prepichli kožu na mojich rukách a kovové hrany písacieho stroja ma pohrýzli do stehien. Iba celkom na konci, uprostred police s dávno zaschnutými škvrnami od vytečených zaváranín, čupela neoznačená krabica. Posledný z predmetov nahromadených počas tých rokov, ktorých som zostal jediným svedkom. Najhlbšie ukryté tajomstvo muža, ktorý sa pred štyridsiatimi rozhodol byť manželom a otcom. Čosi naveky pochoval v tej krabici, aby sa mohol stať chlapom a čeliť životu.

Posadil som sa na mäkké vrece, naplnené ohavne farebný detským oblečením. Krabicu som si položil na kolená a otvoril ju.

A vedel som, že prišiel čas poplakať si. Tu dole ma nikto neuvidí.