späť na menu

Martin Pollák

Predĺženie

 

Morris sa rozhliadol naokolo. Sedel na dobrom mieste, uprostred svojich krajanov, a cítil, že je súčasťou tej masy ľudí. Spoločne vydávali zvuk zlovestného bzučania, hoci si bol istý, že má zovreté pery a mlčí. Ani ľudia v jeho blízkosti nič nehovorili, a predsa k nemu z každej strany doliehal nepretržitý hlboký akord, tvorený tisíckami hlasiviek. Napäté vibrovanie davu stúpalo v podobe pary nad tribúnami a zrážalo sa vo vzduchu nad ľadovou plochou. Rolba nehlučne a lenivo čistila klzisko. Aj zo svojho miesta videl Morris do tváre jej vodiča. Závidel mu pokoj a ľahostajnosť. Jemu samému udieralo srdce do hrude, zmenilo sa na parazitického votrelca, ktorý chce vyraziť z jeho tela na zúrivý lov. Jumbotron, zavesený pod strechou, odpočítaval sekundy do začiatku predĺženia a nepriehliadnuteľne inzeroval stav zápasu.

3:3.

Štádium krehkej rovnováhy, rázcestie histórie, ktorá iba na moment zastala a vydýchava sa pred posledným dejstvom. To napätie sa takmer nedalo zniesť. „To je zápas, čo?“ opýtal sa sused po jeho ľavici. Vychudnutý, v obnosených šatách, na hlave zamastená čiapka. Morris mal pocit, že sa díva do zrkadla.

„Hráme dobre,“ odvetil. „Len nech to rozhodca neposerie.“

Chlap iba prikývol a očami sledoval VIP tribúnu naproti. Aj Morris sa tam pozrel. Presklenná lóža vyžarovala do priestoru biele svetlo. Videl dobre oblečených Slovákov s pohárikmi šampanského v pestovaných rukách. Ženy aj muži mali krásne zuby a vlasy a zdalo sa, že bez ustania flirtujú. Ich tím – naproti očakávaniu – nevyhral po troch tretinách jasným rozdielom. Oni však vyzerali spokojne, ako turisti na výletnej lodi uprostred ľúbezného dňa. Akoby sa práve neodohrávalo posledné dejstvo nemilosrdnej vojny. Na sklo lóže ktosi nalepil provokatívny leták s nápisom v tvare javorového listu: ARE YOU READY TO SERVE? „Nezdá sa, že by sa báli o výsledok,“ skonštatoval. „Bože, snáď neprehráme,“ dodal v duchu. Prehra v tomto zápase by jeho krajinu definitívne zrazila na kolená.

Odkiaľsi zdola sa odrazu zodvihla vlna vzrušeného hluku a šírila sa davom ako lesný požiar. Červené kanadské vlajky ožili v zúrivom pohybe. Rozruch vyvolali hráči domácich, ktorí sa vynárali z útrob štadióna. Piati z nich vykĺzli na ľadovú plochu a zachmúrene krúžili okolo striedačky. Zvyšní sa usádzali na lavice a asistent trénera sa k niektorým nakláňal a čosi im vysvetľoval. Všetci fanúšikovia však viseli pohľadom na vysokom chlapovi s céčkom na hrudi. Ramená mal vystreté, dlhokánsku hokejku držal oboma rukami. Jeho brada mierila dolu k zemi a pohľad mal sústredený. Vo svojej prilbe bol ako Leonidas, kráľ, čo sa s hŕstkou postavil nepriateĺskej horde.

„Roden! Roden!“ kričali ľudia jeho meno, ale on načúval hlasu vo svojej hrudi.

„Dnes dáš hetrik!“ zvolal muž z vedľajšieho sedaldla a obrátil sa k Morrisovi. „Ide mu strela!“

„Krásne dva góly!“ Morris sa snažil prekričať dav. Štadión už teraz naplnilo rytmické skandovanie.

V rovnakej chvíli, ako zavírili bubny, sa na striedačke objavil prezident a hlavný tréner Hollenby a pozdravil dav naokolo. Potlesk, ktorým ho ľudia privítali, znel ako plieskanie krídel tisícok pravekých vtákojašterov.

Bol to on, kto pred mesiacom prijal výzvu Slovákov na zápas, ktorý mal rozhodnúť o budúcnosti krajiny. Domáca tlač zareagovala šokovane a vydesene. PREZIDENT HOLLENBY RISKUJE OSLABENIE! písali. ZÚFALÝ POKUS VYHNÚŤ SA OFSAJDU!

Dnes si vychutnával priazeň davu, hoci politicky vyladené ucho mohlo tu a tam rozoznať nesúhlasné výkriky.

„Má gule!“ povedal Morrisov sused.

Áno, pomyslel si Morris. Alebo diplomatickú drzosť populistov, tak dobre známu z tých dávnych čias, keď sa dejiny ešte nepísali hokejovými zápasmi, ale krvou. Hokej ako nástroj expanzívnej vojny! Groteskná idea, ktorej mohli dať život iba tyranské režimy ekonomicky vyspelého sveta a masy politicky ľahostajného ľudu. Začalo to pozvoľna, pred takmer sto rokmi, anexiou severného Mexika. V roku 2042 zástupca Spojených štátov na pôde OSN navrhol  hokejové stretnutie o územie Kalifornského poloostrova, ako „Mierové a neinvazívne riešenie vojenského konfliktu formou športovo-rekreačného vyžitia.” Bolo to rovnako absurdné ako fakt, že sa tá idea nestretla s výsmechom. Morris tomu nerozumel. Páchli v tom odpadky špinavých záujmov hokejových veľmocí. Potvrdzovala to skutočnosť, že iba tri roky po nerovnom hokejovom zápase USA-Mexico si Rusi začali nárokovať celé územie Ukrajiny. A vzápätí Pobaltia. To bol začiatok najdlhšej vojny v dejinách ľudstva, nazývanej aj ľadová. Ak si však mocnosti narysovali plán ovládnutia sveta, športová náhoda a odhodlanie drobných krajín im zotreli starostlivo zostrojené linky. „Fúúúj!“ zreval Morrisov sused. Jeho rev sa pripojil k pramienkom podobného zvuku a spoločne sa zliali do agresívneho nesúhlasu.

Slovenskí hokejisti práve dorazili na ľad, v modrobielych dresoch, na ktorých sa vynímal nenávidený dvojkríž. Morris nervózne fľochol na plagát na slovenskej lóži. ARE YOU READY TO SERVE? Nápis sa nezmenil, zdalo sa iba, že sa zväčšil a posmešne roztriasol v ohlušujúcom koncerte naokolo. Naplno si uvedomil, aká to je chvíľa. Jeden gól a Kanada príde o posledný fliačik územia známeho pred vojnou ako provincia Quebec. O jej torzo, ktoré bolo teraz jediným kúskom jeho vlasti.

Kapitán Roden sa zohol nad stredovým kruhom naproti centrovi súperovho útoku. Dvaja samuraji, nehybní v odhodlaní položiť aj život šermovaním nad kúskom čierneho kotúča. Hlavný rozhodca stál medzi nimi a ešte naposledy zrakom prekontroloval postoje ostatných hráčov. V akordoch rockovej hudby, ktorá zaliala štadión ako dusivá poleva, počul rytmus vlastného dychu.

Potom vhodil puk do osudia dejín. Čas vesmíru sa znova rozbehol a diváci spustili chorál. Slovenský hokejista šiel okamžite do pokľaku. Zavesil sa do vhadzovania celou váhou, Rodenove ruky však boli rýchlejšie. Dokázal hokejkou odstrčiť kotúč dozadu k svojim obrancom. Morris by dokázal aj so zavretými očami povedať, kto teraz zakrúži s pukom, a koho bude so zdvihnutou hlavou hľadať rozbehnutého v strednom pásme. Vedeli to aj hráči slovenskej päťky, pretože obrovitánsky obranca Horthy nemilosrdne zrazil kanadského krídelníka k zemi okamžite po prebratí prihrávky. Couvier zostal chvíľu ležať na ľade, a nevidel, ako Slováci vyrazili do zúrivého a agresívneho útoku. Jeden po druhom korčuľami preťali modrú čiaru, bola to invázia, barbarský nájazd na výsostné ľady Kanady. Statoční vojaci v červenom sa postavili na odpor, stláčaní k mantinelom, valcovaní dobre živenými slovenskými hokejistami. V hladujúcej krajine boli aj športovci fyzicky slabší. Puk sa z chumľa hráčov znenazdajky zvláštne odrazil k Horthymu a ten s náprahom vystrelil na bránu. Čierny kotúč hlasno narazil do brankárovej výstroje a on sa skrčil. Zaznel hvizd.

Ako sa stalo, že dnes, v roku 2135, niekdajší hokejový trpaslík držal nabrúsenú korčuľu pod krkom krajine, ktorá v podstate hokej vymyslela? Morris venoval, viac ako histórii,  pozornosť dokumentom o prírode. Ako to vravel ten profesor Mueller? „Prírodný výber je kúzelník, čo mieša karty vesmíru. Zdá sa nám, že používa triky, aby si nechal budúcnosť ukrytú v rukáve. Odhalíme ho iba vtedy, ak pochopíme, že sú miliardy kúzelníkov a nespočet kariet. Preto sa stávajú veci, ktoré sú tak málo pravdepodobné.“ Krajina, ktorá na mape planéty vyzerala pôvodne ako prehliadnutá škvrnka majonézy na čistom obruse, hokejovo ovládla väčšiu časť sveta. Bol za tým v skutočnosti ruský vplyv? Ktovie? Jednoducho: typicky príbeh kozmu o absurdite života a politiky.

Vesmír, ľahostajný fanúšik, hľadel na fliačik ľadu, kde Modrobieli drvili Červených. Drobné bytosti sa preháňali po ľade, hrdé, že chvíľu ešte vzdorujú mrazu, ktorý ich nakoniec všetky aj tak zovrie v náručí. Prihrávali si ledva viditeľný gumový kotúč a túžili po tom, dostať ho do svätyne súperovej brány, zbaviť ju panenstva a násilne ju oplodniť gólom.

Morris sa cítil, akoby bol s chlapcami dolu na ľade. Dostával rany hokejkou po predlaktiach a vrhal sa do striel súpera. Nedýchal, keď Rodenovi vyrazili vzduch z pľúc, kričal a hrýzol si pery, keď slovenský hromotĺk Bubič mlátil O’reillyho.

A potom, minútu a dvanásť sekúnd pred koncom, Morrisovi zamrelo srdce. A každému, kto kedy miloval Kanadu a nenávidel totalitné režimy. Slovenské ľavé krídlo, na pomery Modrobielych výnimočne nízky hokejista, si šikovne obhodil kanadského obrancu a vystrelil. Iba ledabolo pohol zápästím, nepochybne chcel len donútiť brankára Kanady zovrieť puk. Čierny projektil sa však nezachoval v súlade s fyzikálnymi zákonmi. Lenivo a nepochopiteľne sa vyzvŕtal vo vzduchu a objavil medzeru pod gólmanovou pazuchou. Predtým tam nebola. Objavila sa iba v onen osudový moment a iba v tej veľkosti, ktorá stačila na prepadnutie puku do brány. Rozhodca, s frenetickým gestom, takmer akoby hajloval, ukázal vystretou rukou do brány a Slováci zodvihli hokejky nad hlavy.

Povedať, že diváci zmĺkli, by bolo ako opísať smrť slovom „zdriemnutie“. To ticho, ktoré ovládlo štadión, bolo Tichom spred počiatkov Univerza. Stalo sa pozadím, na ktorom vynikli víťazné škreky Slovákov na ľade a za sklom luxusnej lóže.

Kanadskí fanúšikovia sedeli bez pohnutia na svojich miestach. Každý jednotlivo niekam hľadel, a zároveň sa vyhýbal pohľadom svojim krajanom, hráčom svojej i súperovej krajiny. Všetci sa dívali iba do svojho vnútra.

Tréner Hollenby kamsi zmizol.

Ľadová plocha sa stala odpadkovým košom. Zvyšky porozhadzovanej hokejovej výstroje, ubiedení hráči v červenom so slzami v očiach, sediaci popri mantineloch, natešení slovenskí zabijaci so spotenými a vyškerenými tvárami, to všetko bolo už iba smetím histórie. Zo strany náhle vybehli mládenci, ktorí rozprestreli červený koberec a ďalší, ktorí mali čierne uniformy a zamračene pozorovali okolie. Po improvizovanej pristávacej ploche narcistických psychopatov kráčal Vodca sveta. Päťdesiatnik, v dobrej forme, tenké fúziky, namiesto úsmevu kyslastý výraz. Prototyp diktátora. Slovenský prezident Viktor Majkut. Na klope saka mal vedľa dvojkríža pripnutý mikrofón.

„Priatelia!,“ oslovil ľudí. Jeho hlas nebol nijako zvlášť príjemný, angličtinu mal obstojnú. „Videli sme historický zápas!“

Si génius, pomyslel si Morris.

„Slovenská ríša dnes zavřšila polstoročie úspešnej obrany proti agresorom zo Západu!“ Ak očakával ovácie, zrejme zabudol, že je stále na pôde Kanady, kde sa servilnosti ešte iba budú musieť naučiť. Pár sekúnd nechápal, že pauza pre potlesk je tu zbytočná. Rozhliadal sa po tribúnach, nenavyknutý na tichý vzdor. Určite si chcel za každú cenu nakloniť davy. Miloval ich tak, ako kurevníci milujú ženy. Najviac sa snažia dostať do postele tú, ktorá sa zdráha.

„Kanaďania dnes bojovali so cťou, preto si zaslúžia šancu!“ povedal politik.

Ľudia zodvihli hlavy. Pozornosť si dokázal získať, klobúk dolu. Zdalo sa, že plachty jeho prejavu nabrali vietor improvizácie, aj na prominentoch v lóži bolo vidieť, že sú prekvapení.

„Dnes, podľa medzinárodného práva, Kanada prestala existovať gólom Slovenska v predĺžení. Je to však krajina, ktorá je matkou našej milovanej hry.“

„Čo sa snažíš povedať, ty šašo?“ vŕtalo Morrisovi hlavou.

„Existuje niečo, čo je viac, ako medzinárodné právo! My Slováci o tom vieme všetko. Je to láska k športu a telovýchove, je to oddanosť Strane, je to fér hra!“

Slováci v lóži, ba aj Majkutovi ochrankári, demonštratívne zatlieskali.

„Pripomeňme si dnes športovú povahu hokeja. Keď ešte nebola politickým nástrojom posvätnej vojny. Jeden z kanadských občanov, ktorí dnes tak oddane fandili svojmu tímu, nech je vyžrebovaný! Nech sa pokúsi v poslednom samostatnom nájazde zvrátiť osud svojej vlasti!“

Ani gól v nastavenom čase nespôsobil taký šok, ako Majkutove slová. Ľudia na tribúnach sa neveriacky obzerali naokolo, akoby sa chceli uistiť, že dobre počuli. Slovenskí hokejisti na ľade zachmúrene pozorovali svojho prezidenta a – ak by to v ich Ríši nebola svätokrádež – snáď by sa ich výrazy dali chápať ako nesúhlasné.

Vodca sa ešte pár sekúnd vyškieral na divákov. Potlesk nezaznel, na to boli ľudia príliš primrazení, politik však vedel, že ich zbalil. Aj Morris to cítil. Kanaďania boli zaujatí tou beštiou v obleku, ešte však nechápal, na aký spôsob ich chce diktátor všetkých pretiahnuť. Niečo mu vravelo, že nežné pomilovanie to nebude.

Majkut a jeho suita odkráčali nazad do útrob štadióna a spočiatku sa nič nedialo. Dav znova bzučal tlmenými rozhovormi. „Vyžrebujú? To bude podvod..“ „...to nemá nič spoločné s pravidlami...“„...ja by som to zavesil v pohode!“... Potom sa na ľade objavila upratovacia čata a nenápadný nízky muž v sivom obleku, ktorý si to namieril k slovenskej striedačke. Morris ho pozorne sledoval. Bol to typ ľahko prehliadnuteľného úradníka, akí sa často pohybujú v tieni tyranov. Užitoční služobníci režimov. Opatrne sa šmýkal po ľade a diskrétne sa chytil mantinelu pri striedačke. Slovenský tréner, nie nepodobný mäsiarovi, ako ich zobrazujú hororové filmy, sa k nemu naklonil. Vymenili si niekoľko viet. Úradník opakovane prikyvoval a tréner si v obrannom a nesúhlasnom geste trel záhlavie. Slovenskí hokejisti vytvorili nenápadný polkruh okolo muža v sivom a pri každom jeho slove sa mračili viac a viac. Impulzívny Horthy začal impulzívne trieskať hokejkou o mantinel, jeho spoluhráči ho vydesene odtiahli za striedačku kamsi do šatne.

Sivý úradník sa odkĺzal k červenému kobercu. Na ňom sa objavila štíhla blonďavá modelka a v náručí držala sklenenú nádobu naplnenú grafénovými papierikmi.

„Priatelia a fanúšikovia hokeja, ctení občania Kanady! Vodca ľudu rozhodol o tom, že jeden z vás zodvihne zo zeme zástavu vašej krajiny a hokejovej cti! Vyžrebujeme šťastlivca, ktorý sa pokúsi dať gól. Ak sa mu to podarí, Kanada si zachová svoju nezávislosť!“

Časť kanadských divákov skutočne nesmelo zatlieskala. Chlapík privolal krásku k sebe, prehnane odvrátil hlavu a spomedzi papierikov pred jej skvostnými ňadrami jeden vytiahol. Ľudia akoby si až teraz uvedomili, že im na náramkoch svietia čísla vstupeniek a vyhŕňali si rukávy.

„Lístok – možno budúceho kanadského hrdinu – sa končí sedmičkou. Prvá číslica je štvorka!“

Na fanúšikoch nebolo badať zmenu v správaní. Napätie iba stúplo. Morris fľochol na svoj náramok iba na krátky moment. Jeho chrbát sa začal meniť na ľadové ihrisko. Postavil sa s ľahostajným výrazom. „Musím na záchod,“ povedal svojmu susedovi. Ten mu ale nevenoval pozornosť. Opatrne sa predral divákmi a okolo príslušníkov bezpečnosti na širokú chodbu. Ani tí si ho nevšimali. Chodba bola prázdna, nikto nebol ani pri bufetoch, ani pri toaletách. Morris počul svoje kroky a zrakom kontroloval ukazovatele k východu zo štadióna. Tam ho už čakali. Boli piati a mali čierne uniformy. Vedel, že nemá zmysel utekať.

„Dámy a páni! Na nájazd storočia pôjde divák s číslom štyristo šesťdesiat sedem!“ rozliehalo sa z reproduktorov, ktoré prenášali hlas úradníka z ľadovej plochy.

To bolo číslo na Morrisovom náramku. Samozrejme.

Ochrankári ho odprevádzali kamsi do podzemia. Prešli zakódovanými dverami a ocitli sa v luxusne zariadenom bunkri. Morris pomedzi plecia vojakov videl sexi modelku. V jej očiach bola výzva na rýchlu smrť. Uprostred miestnosti, za skleneným stolíkom, sedel Viktor Majkut a žarivo sa usmieval. Pred ním ležala drevená vyrezávaná krabica, vošla by do brankárskej lapačky. Ochrankári sa nenápadne rozptýlili ako zápach nad mužskými sprchami a Vodca ho gestom pozval do kresla naproti sebe.

Politik sa niekoľko sekúnd iba usmieval, takmer ako normálny človek.

„Peter Morris, ak sa nemýlim,“ skonštatoval prezident.

Morris mlčky prikývol.

„Alebo možno Peter Dorban, hm? Potomok slávneho slovenského hokejového rodu.“

Nedokázal zodvihnúť hlavu. Vedia o každom na štadióne každý detail, premýšľal. Preto vládnu.

„Viete, Peter, že jeden z vašich predkov gólom, pred koncom zápasu, zariadil prvé víťazstvo na majstrovstvách sveta pre Slovensko v dejinách?“

„Viem to.“

„A iní sa dokonca zapojili aj do ľadových vojen. Na rôznych stranách.“

„Prečo ste ma vylosovali?“ Morris nemal náladu na prednášku z histórie. „Vždy som bol Kanaďan! Tu ma neobmedzujú v slobode!“

Samého ho prekvapovala vlastná odvaha. Už sa díval diktátorovi do očí. Boli studené a vrásky okolo nich pripomínali ryhy po korčuliach.

Majkut sa sucho zasmial, a vzápätí zvážnel.

„Ste v srdci hokejista. Drzý, odhodlaný bojovník. Koluje to vo vašej krvi, je to slovensko-kanadské hokejové spojenie, ktoré zabezpečí mier pre všetky ďalšie generácie. Preto som vás vybral.“

„Čo odo mňa chcete? Mám si obliecť výstroj a skórovať? Potom Slovensko prehrá!“

Tyran sa oprel predlaktiami o stôl. „Ale to ja neviem, či budete skórovať, pán Dorban. To je na hokeji predsa krásne, nie? Hráč dáva do hry všetko, bez ohľadu na následky, však?“

Morris pátral v politikovej tvári po pravde, ale nedokázal z nej nič vyčítať.

„Váš prezident Hollenby, napríklad, stavil do zápasu svoje srdce. A viete čo?“ Diktátor sa k nemu dôverne naklonil a poklopkal po drevenej krabici. „To teraz patrí slovenskému ľudu.“ Morris videl na vrchnáku vyrezaný motív troch kopcov s dvojkrížom, ktorých tvar sa dolu zužoval tak, aby pripomínal neobvyklú srdcovú siluetu. Dúfal, že čerstvé krvavé škvrny na dreve sú len výplodom jeho fantázie. Naprázdno preglgol.

„Poviem vám niečo, čo vám hokejistom zrejme uniklo.“ Majkut už teraz takmer šepkal. „Na hokeji hovno záleží. Bola to iba šanca pre mladý národ, keď prišiel jeho čas. Dnes je to iba zábava pre tupcov, ale zároveň posledná vec, za ktorú sú masy ochotné bojovať a pre ktorú vedia cítiť vášeň. A vášeň sa dá ovládať.“

Nechal informáciu vsiaknuť do Morrisa.

„A vy pôjdete na nájazd, pán Dorban, a venujete ľuďom nádej a náruživosť. Stanete sa legendou, pán Dorban. Pokojne zachráňte smiešny kúsok zeme, ktorý voláte svojou vlasťou. Kanada už mi aj tak dávno patrí. Dajte svoje srdce do zápasu.“

Zdalo sa, že drevená krabička na stole sa zväčšila.

„Alebo zlyhajte a možno sa nakoniec stanete kapitánom alebo trénerom Slovenska, ktovie?“

Morris sa nechal ako vo sne odviesť niekam, kde ho navliekli do výstroja. V hlave mu hučalo a on počul svišťanie mrazivého vetra. Niečo sa dialo z časom a priestorom. Pretože odrazu stál uprostred ľadovej plochy, a nevedel, ako sa tam dostal. Posledný gladiátor nažive. Hokejku vo svojej ruke takmer necítil. Hluk arény ho iba slabo ohmatával, bolo to ako stáť v bubline, ktorá mrzne v arktickom vánku.

A potom začul hvizd píšťalky. Videl svojich krajanov, niekde tam v tme mávali zástavami s javorovým listom. Videl puk v stredovom kruhu pred sebou a na ňom každú vločku ľadu a jemný odlesk. Spod prilby zaostril zrak na modrobieleho brankára. Zdalo sa mu, že je nesmierne ďaleko. Gólman bol v postoji, hlava medzi pleciami, pripravený aj zomrieť.

Morris sa odrazil pravou nohou a hokejkou si prevzal puk. Už vedel, čo urobí.