späť na menu

Martin Pollák

Tri želania

 

Stalo sa to, keď som sa sklonil nad vodnú hladinu. Mal som v úmysle opláchnuť si tvár po prebdenej noci, zahalenú neviditeľnou záclonou dymu a pokrytú dvojdňovým rúbaniskom chlpov. Voda smrdela bahnom a  svetlo ranného brieždenia tu a tam odhalilo farebne vírivé tango olejových škvŕn na vodnom javisku. Na sekundu som zaváhal, so špinavými dlaňami natiahnutými nad spiacou vodou. Zdalo sa mi, že keď do nej načriem, dopustím sa niečoho vulgárne násilného. Prerazím prstami panenskú blanu hladiny, roztrhám plátno, na ktorom svetlo usilovne namaľovalo zamračenú oblohu. Rozhodol som sa opatrne ponoriť do vody celu tvár. Predstava, že jej chlad utíši pokožku rozhorúčenú včerajším slnkom, ma očarila.

Ľahol som si na brucho, dlaňami zapretý o zem, nadýchol sa a s pevne zamknutými viečkami som vtlačil tvár pod hladinu. Na hranici počuteľnosti mi okolo uší pretancovali neviditeľné bublinky. Alebo to boli drobné bytosti, zdesené náhlou prítomnosťou ozrutnej červenej tváre. Otvoril som oči.

Viem, že mi neuveríte, ale bola naozaj tam. Vznášala sa vo vode pár centimetrov pred mojim nosom. Neveľká rybka, niečo ako lieň. Nič na nej by nebolo zvláštne. Ak by jej šupiny nežiarili zlatožltým svetlom a ak by nemala na hlave posadenú korunku, nikto by jej nevenoval pozornosť.

V prvej chvíli som musel potlačiť nutkanie vydesene sa vynoriť. Zastavilo ma niečo v jej výraze a postoji. Chcem povedať, koľkokrát v živote máte príležitosť vidieť rybku s prekríženými plutvičkami na hrudi a vyčítavým pohľadom?

Rybka natáčala raz jednu, raz druhú stranu tela, a nespustila zo mňa zrak. Dokázal som si predstaviť, čo vidí. Zarastenú tvár špinavého chlapa s vypulenými očami, ktorý bez pozvania strčil nos do jej kráľovstva.

Vodná princezná dôstojne mlčala. Mám namysli, pôsobila dojmom, že by dokázala bez problémov prehovoriť. V jej mlčaní som nenachádzal nič rybacie, bolo to noblesné ticho aristokrata, ktorý natrafil na spoločensky žinantnú situáciu.

O tom, že je to kráľovská zlatá rybka, som nemal pochybnosť. Svoju vidinu som síce pripisoval celkovej intoxikácii alkoholom z predošlého dňa, nemal som ale v úmysle byť skeptický iba preto, že zjavne halucinujem.

Bol by som rád prehovoril, dokázal som však iba pootvoriť ústa a vypustiť par bublín. Dúfal som, že to postačí ako všeobecný začiatok spoločenskej konverzácie. Rybička venovala unikajúcemu vzduchu iba krátky ľahostajný pohľad. Vzápätí elegantne zavlnila chvostom, priblížila sa na vzdialenosť žabieho viečka a vtisla mi bozk na konček nosa. Korunku na jej hlave som na moment videl v detaile. Nevyznám sa vo finesách zlatníckeho umenia. Kvalitu spracovania klenotu som napriek tomu musel oceniť. Drobné perleťové kvapky zasadené na jemne ohnutých vrcholoch koruny dotvárali obraz lenivo rozprsknutej vody.

Nestačil som si uvedomiť čaro tej chvíle, rybka vzápätí zaujala pôvodne miesto. Cítil som ešte dotyk jej papuľky na nose. V tej istej chvíli som pochopil, že môžem dýchať.

Ako votrelec som uznal za vhodne rozptýliť akékoľvek obavy.

-Nechcem ťa zjesť,- povedal som. Slová mali bublinkovú kvalitu, boli ale prekvapivo zrozumiteľné.

Jej výraz nesignalizoval, že by postrehla môj skrytý náznak druhovej prevahy. Zdalo sa, že sa iba sústredí na tlmený zvuk môjho hlasu, ako niekto, kto si v duchu prekladá vetu z cudzej reči. Potom nakrčila to, čomu sa u ľudí hovorí čelo, a povedala:

-Ďakujem, dobrý rybár. Odmenou nech sa ti stanú tri želania.

Jej hlas bol zvučný, rozprávala so zvláštne mäkkým, priam bezzubým prízvukom. Chvíľu sme na seba rozpačito hľadeli. Pochopil som, že rybka je v pomykove. Akoby mi hovorila starostlivo naučené slová a zároveň si nebola istá, či na niečo nezabudla. Výraz mojej tváre určite tiež neprispel k jej pocitu istoty. Hore na brehu som skutočne mal v stane hodenú udicu, doposiaľ som však žiadne rybárske aktivity neprejavil. K jazeru sme s Dušanom dorazili včera ráno. Náš úmysel ponoriť sa do tajov rybárčenia však oddialili iné neodkladné povinnosti. V jej slovách bolo cítiť ironický náznak, že lovím ryby zubami. Nebol v tom zámer. Zrejme sa ocitla v situácii, na ktorú bola teoreticky pripravovaná, lenže šok spôsobený našim náhlym stretnutím ju vyviedol z miery. Cítil som, že musím nejako reagovať.

-Ďakujem, ó rybka,- odvetil som.

Ak by mala obočie, pozdvihla by ho. Vyzerala ako hudobník, ktorý stlačil správnu kombináciu kláves, ale jeho nástroj vydal neočakávaný akord. Predstavil som si Dušana, ako sa v stane brehu práve posadil a ospalo sa rozhliada naokolo. Vidí ma, ako ležím na bruchu s hlavou ponorenou po krk v jazere. Bubliny tancujú okolo mojej hlavy a on sa vzápätí rozhodne potiahnuť ma prudko za nohy. Bola by škoda náhle a nezdvorilo ukončiť túto podvodnú konverzáciu.

Preto som rýchlo dodal:

-Spomenula si tri želania. Znamená to, že si budem čokoľvek priať a ty mi to splníš?

-Presne tak.

Viditeľne sa jej uľavilo. Ocitla sa na bezpečnej pôde. Lepšie povedané, na správnej vlne. To, že som ju neoslobodil a ani si nezaslúžim odmenu, ostalo v rovine nepodstatných technických detailov.

-Máš tri želania, dobrý muž.

-Ďakujem, ó rybka. Môžem mať doplňujúcu otázku?

Princezná sa zachmúrila. -Želanie mať tisíc želaní neprichádza do úvahy.

Jej hlas bol o poznanie chladnejší.

-Nie, nie, upokojoval som ju, -Rád by som vedel, či si nemôžem svoje želania niekde v pokoji premyslieť a formulovať ich písomne?

Postrehol som v jej pohľade narastajúci zmätok, preto som dodal:

-Nerád by som dopadol ako Midas.

Rybky nedokážu pokrčiť ramenami, táto však urobila všetko, čo bolo v jej silách. Zjavne patrila k mladej generácii zlatých rybiek, zmienka o gréckych mýtoch z mojej strany bola zbytočná.

Pár rokov som pracoval ako obchodný zástupca. Preto mi hneď došlo, že  musím vysloviť svoje požiadavky, kým jedinečná príležitosť nevyprchá.

-Odpusť, ó, rybka. Tu sú moje tri priania.

Ak by mala na plutvičke hodinky, teraz by na ne nervózne fľochla. Preto som bez váhania pokračoval:

-Keď sa oboma malíčkami dotknem akejkoľvek knihy, brožúry, alebo slov na obrazovke, okamžite budem poznať naspamäť celý obsah textu.

Rybka nezmenila svoj výraz.

-Keď sa oboma dlaňami dotknem akejkoľvek ženy, bude po mne veľmi, ale fakt veľmi túžiť.

Chvostová plutva sa na zlomok sekundy zastavila v pohybe. Inak nič.

-A chcem byt zdravý a fit až do momentu, kým sa nerozhodnem svoje zdravie niekomu prenechať.

-Alebo do smrti, doplnila ma rybka.

-Áno.

Máte dojem, že som snáď premýšľal o troch želaniach už dávno predtým? To si píšte.

Zrak zlatej rybej princeznej sa na moment rozostril. Privrela viečka (ja viem), opäť ich otvorila a povedala:

-Tvoje želania su splnené, dobrý rybár. Smiem ťa aj ja o niečo požiadať?

-Čokoľvek!, vybublal som.

-Nehovor mi ó rybka.

-----

Ležím vo svojej nadrozmernej posteli a spomedzi zubov dolujem zvyšky steaku. Rád si doprajem, môžem zjesť čokoľvek a kedykoľvek, nebude to mať žiadne následky. Lívia vedľa mňa sa naťahuje v polospánku. Prikrývka sa skĺzla z jej tela a tlmené svetlo nočnej lampy mi poskytlo utešený výhľad na krajinu plochého bruška a guľatých pŕs.

- Prečo nespinkáš, macík? - Hlas spomedzi jej pier sa vylial ako lipový med.

-Jedol som.

Lívia sa pritúli ku mne, stehno si prehodí cez moje nohy. Chce, aby som bol iba jej.

Špáradlo si musím preložiť do ľavej ruky, pravú mi kompletne znehybnila.

-Ako môžes papať takto v noci?- mazná sa, -Budeš mat zlé sníčky.

Rozpráva so mnou ako s dieťaťom. Nevadí mi to, väčšina mojich lások to robí. Viem, že ma bezpodmienečne miluje.

-Nevedel som spať, tak som sa nadlabol.

-Ty nikdy nevieš zaspinkať, macík.

Jej veta ma na chvíľu zaujala. Znamená, že nie je u mňa prvýkrát. Musím neprirodzene nakloniť hlavu, aby som jej videl do tváre. Aha! Teda to nebude Lívia. Jelka...Jelka to je. Jej meno každopádne začína na J.

-Mám toho veľa v hlave, vieš? ...Chrobáčik.

Ma privreté oči a usmieva sa. -Viem, máš krásnu múdru hlavičku ako knižočku. Pripadá mi zábavné, ako hovorí o mojej sčítanosti. Povedať o mne, že som erudovaný, je ako povedať o jadrovom reaktore, že je teplý. Môj mozog doslova ziari prebytkom informácii, spýtajte sa ma na čokoľvek. Erudovaný bol Foucalt, alebo Russel. Ja som Knižnica samotná. Osobne nerozumiem väčšine toho, čo som nasal za posledných päť rokov. Tie pindy ma zobúdzajú uprostred noci a ja sústredene sledujem strop a premýšľam, nad čím to vlastne premýšľam.

Lívia, pardon, Ivana ma hladí po hrudi a jemne prikladá pery na môj krk. Viem, čo sa patrí. Zahodím špáradlo kamsi do záclon a otočím sa k nej. Vychutnáva si pozornosť mojej dlane. Nie som duchom celkom prítomný. Hneď ráno dám svoje zdravie tomu chlapcovi z druhého poschodia. Myslím, že trpí sklerózou multiplex. Alebo proste niekomu, kto má život pred sebou, ale nie je vážne chorý. Ešte sa rozhodnem. Chvíľku sa kúpem vo vlažných vlnkách pocitu, že som veľkorysý. Medzi dvoma číslami mávam ušľachtilé myšlienky.

Monika sa blažene vlní pod mojimi dotykmi, teplota jej pokožky stúpa. Keď sa moje prsty kĺžu po krivke stehien, počujem slabučký šuštivý zvuk. Akoby som prechádzal po papieri a hladil písmená.

Veľmi mi to chýba. Položiť si knihu pred seba a roztiahnuť jej dve polovice. Prejsť dlaňou po jej stránkach a prstom uhladiť štrbinku uprostred. Väčšinou sa už o to nepokúšam. Po prvom slove som si istý, že knihu poznám naspamäť.

Prikladám pery k Vierkiným lícam a krku. Aróma kokosového mlieka a nežného parfumu nedokáže prekryť mámivú vôňu tlače a písma. Ak by som mal zmysel pre poéziu, povedal by som: písmo ako pyžmo.

Putujem dolu po žene, tvárou ponorenou v hladine tela. Čítam ju písmenko po písmenku a nehlučne si perami opakujem slová, ktoré sa ako kvapky zlievajú do pôvabného príbehu.

Nad stehnami sa nadvihnem. Trpezlivo ako rybár. Pokrčím Sylviine kolená a nenáhlivo ich oddelím.

Mám pred sebou celý svet. Otvorenú knihu. Z bezodnej štrbiny medzi stránkami vanie krása a prísľub stvorenia.